Evanjelicky a.v. cirkevny zbor

Chybová správa

Deprecated function: The each() function is deprecated. This message will be suppressed on further calls v _menu_load_objects() (riadok 579 z /home/selencar/public_html/includes/menu.inc).

Slováci evanjelici a. v. žijú v Selenči 240 rokov. Vzhľadom na tisícročia, ktoré sa pominuli, 240 rokov nie je veľký časový úsek života človeka na tejto zemi. Predsa pre nás dnes žijúcich je to čas úctyhodný. Pozerajúc sa na uplynulé roky očami viery, musíme Pánu Bohu d'akovať za všetku Jeho milosť a lásku i požehnanie, ktoré od Neho prijali naši predkovia a skrze nich i my sami dnes. V tomto časovom úseku žilo tu deväť-desať generácií potomkov toho, kto prišiel roku 1758 na toto územie budovať lepší a dokonalejáí život pre seba a budúce generácie.

Ak sa zamyslíme nad tým, prečo naši predkovia zanechali svoj rodný domov a vydali sa na túto cestu do nových krajov založiť si nový domov, sotva dáme správnu odpoved'.

Sú rôzne príčiny, prečo odchádzajú národy alebo jednotlivci, zanechávajúc svoje obydlia. Môže to byť chudoba, nedostatok životných potrieb, môže to byť útlak a prenasledovanie zo strany vrchností - politickej moci. Môže to byť náboženská nesloboda, človek si nemôže uplatniť v živote svoje predsavzatia, svoje možnosti a schopnosti, je spoločenským riadením obmedzený vo svojich hmotných a duchovných potrebách.

Keď sa pýtame, prečo naši evanjelickí predkovia odchádzali z domova na Dolnú zem, platí všeobecné pravidlo: je to nesloboda vyznávania a priznávania sa k evanjelickej a.v. cirkvi a hmotný stav. Človek túži po slobode, lebo ho i Pán Boh stvoril ako slobodného v rozhodovaní. Náš ľud poznal a vedel, že nie samým chlebom bude žiť človek, ale slovom Božím. Človeku bolo zobraté slovo Božie. A keď sa mu ho dostalo v čase reformácie, tak chcel žiť týmto slovom Božím. 1 preto prišiel sem, aby tu žil slovom Božím a chlebom, ktoré mu Pán Boh požehná na tejto pôde v Selenči.

Náš slovenský ľud je zvlášť duchovne bohatý v Bohu. Dnes iste nie tak ako to bolo pred 240 rokmi, ked' mu veľmi záležalo na svojom presvedčení, príslušnosti k evanjelickej a.v. cirkvi.

O tomto nám svedčia historické údaje o evanjelickom ľude v Selenči. Je isté, že máme dosť málo presných údajov, kto a ako osídlil Selenču. Avšak matriky narodených a pokrstených v Selenči v prvých rokoch, ako Selenča Selenčou je,svedčia, že tu prví obyvatelia boli evanjelici a.v Pri výskumoch o príchode Slovákov na toto územie sa zistilo, že tu jednotliví evanjelici žili i pred rokom 1758, ale dedina sa tu podľa zmiuvy kaločského arcibiskupstva, zemepánov týchto krajov, zakladá práve roku 1758. Prvé pokrstené dieťa v matrike evanjelikov a.v. je z roku 1758.

Koľko tu bolo evanjelických rodín už v roku osídlenia, nevieme. Vieme, že sa v tom roku narodilo a pokrstených bolo 9 detí. V každom d'alšom roku je viac a viac narodených a pokrstených detí. Masove Slováci evanjelici do Selenče prichádzajú rokiul760. V historických prácach súvisiacich s osídlením Selenče sa Kovorí, že roku 1760 ich tu bolo 120 evanjelických rodín, ktoré sa prisťahovali zo Slovenska a južnejších krajov Uhorska. Nachádzajú tu priestor na začiatok nového života. V nádeji lepšieho a dokonalejšieho života si budujú domy, čistia polia, aby ich mohli obsievať zrnom v nádeji bohatej úrody. Zriaďujú si pasienky na chov dobytka. Organizujú si hospodársky život.

Na druhej strane nezabúdajú v tom zhone prác na svoje duchovné, vnútorné potreby vieryadôveryk Pánu Bohu.

Hneď po príchode roku 1758 si evanjelici vystavali modlitebmcu, ktorá im slúžila i ako škola. Prvým učiteľom rokoch príchodu bol Ján Dolinaj, ktorý zároveň odbavoval ako laik služby Božie. Tiež sa tu spomína, že muž priezviskom Fábry, školený človek, podobne učil deti a odbavoval v modlitebnici služby Božie, ale údajne bol pre túto činnosť prenasledovaný a musel zo Selenče odísť.

O modlitebnici sa dozvedáme z archívu kaločského arcibiskupstva, kde nachádzame svedectvo o ťažkostiach evanjelikov ohľadom modlitebnice a tým aj náboženského života. Roku 1764 do Selenče priäiel biskupský vyslanec, aby vyšetril vec s modlitebnicou. Výsluchu podrobil Jána Mišinského, notára - luterána, a Antona Filipa, richtára - luterána. Pýtal sa ich, kto im dovolil mod-litebnicu vystavať a vniesť do nej lavice, z akého materiálu je stavaná a v akom je stave.

Obaja opýtaní odpovedali podobne. Modlitebnicu vystavali zo zeme s dovolením Františka Klobušického, arcibiskupa kaločského. Bez súhlasu arcibis-kupstva do modlitebnice vniesli lavice, aby im bolo pohodlnejšie. Ale roku 1763 na rozkaz biskupstva lavice museli vyniesť. Pri voľbe richtára na žiadosť ľudu lavice znovu vniesli. Pred príchodom nadbiskupa do dediny lavice museli vyhodiť. Prišli policajti (pandúri), dvere rozbili a obyvateľov znepokojovali. V čase tohto vyšetrovania vrchnosť v modlitebnici držala seno.

Tradícia hovorí, že im bol odobraný i 80-funtový zvon, zavesený na moruši (jahode), ktorý ich volával na služby Božie a deti do školy a ktorý vyprevádzal zosnulých.

V tom čase evanjelikom zakázali akúkoľvek náboženskú činnosť. Čo sa týka náboženských potrieb, boli odkázaní na rímskokatolícku cirkev v Báči. V Báči bol kláštor a tam sa odbavovali krsty, sobáše a pohreby. Takéto počínanie zemepánov znepokojovalo evanjelický ľud. Túžili mať náboženskú slobodu a nespokojní s S danými okolnosťami, podávajú na zemepánov prosby a sťažnosti v nádeji, že sa í im dostane viac náboženskej slobody, teda že budú môcť povolať si aspoň riad neho učiteľa, ktorý by vyučoval deti a odbavoval i služby Božie. Roku 1767 do Selenče prišiel učiteľ Ján Farkaä, ktorý mal vyučovať deti evanjelické a katolícke. Tento učiteľ podľa všetkého bol katolík. 1 týmto činom arcibiskupstvo pridalo k nespokojnosti evanjelického ľudu.

Prišli ťažké roky 1769 a 1771, ktoré sú zvlášť ťažké pre evanjelický ľud. Pre^ okolnosti v Selenči roku 1770 zo Selenče odchádza 120 rodín, hľadajúc lepšie podmienky na svoje náboženské presvedčenie. Ako údaje hovoria, našli ich v Starej Pazove, kde sa hneď po príchode mohli cirkevne zorganizovať. Problémom odchodu evanjelikov sa zaoberala i kráľovská rada, ktorá vydala 05. 02. 1770 rozkaz, aby sa vyšetrila príčina odchodu 120 luteránskych rodín zo Selenče. Vyšetrujúci vyslanec v Selenči zbieral údaje od obyvateľov, že nebol nikto nútený odísť. Pravdivý dôvod odchodu tohto ľudu zo Selenče sa nedal zistiť. Vrchnosť v tom istotne mala svoje prsty a snažila sa vo vyšetrení príčiny odchodu evanjelikov seba ospravedlniť pred kráľovskou radou.

Niektorí skúmatelia tohto odchodu tvrdia, že evanjelici boli vrchnosťou donucovaní prestúpiť do rímskokatolíckej cirkvi. Vrchnosť chcela uplatniť svoje právo zákona tých čias, „akého vierovyznania zemepán, takého i poddaný". Nakoľko sú tieto údaje hodnoverné, nevieme. Avšak bolo skutočnosťou, že po náboženskej stránke museli byť plne podaní katolíckej vrchnosti (krsty, sobáše, pohreby). Okrem toho im bola odobraná modlitebnica a napokon bol vyslaný i učiteľ-katolík, aby im vyučoval deti a bolo im zakázané vykonávať spoločné služby Božie. Teda existovalo dosť dôvodov, aby opustili všetko, čo mali (možno čiastočne i odpredali) a odsťahovali sa v nádeji lepšej a väčšej slobody pre seba a svoje potomstvo, lebo v daných okolnostiach sa pre nich nerysovala lepšia budúcnosť. Skôr sa im nasvedčovali ťažšie časy v Selenči.

Avšak všetko má na tejto našej zemi svoj začiatok a svoj koniec. Prišiel koniec života panovníčky Márie Terézie, ktorá zvlášť potláčala evanjelický ľud a snažila sa ho previesť do rímskokatolíckej cirkvi. Po nej prichádza na trón Rakúsko-Uhorska Jozef II. Tento panovník bol tolerantnejší k evanjelikom a 25. októbra 1781 vydal Tolerančný patent, v ktorom sa dovoľuje evanjelikom náboženská sloboda a možnosť zriadenia cirkevných zborov, stavby kostolov atd\ Toto právo využívajú i evanjelici v Selenči a hneď podávajú žiadosť o cirkevnom zriadení, povolaní farára, učiteľa a stavby potrebných cirkevných budov. Pre Selenčanov-evanjelikov to šlo ťažšie ako pre evanjelikov v iných osadách. Kráľovská stolica až roku 1786 o tomto píše arcibiskupstvu v Kaloči. V tejto správe kráľovskej stolice sa v doloženej listine uvádza, že je tu i súpis luteránskych obyvateľov, ktorí sa zaväzujú vydržiavať farára a dávať peniaze na stavanie cirkevných budov. V tejto listíne je i výpočet za modlitebňu-kostol 828 Fl 30X-ger a farskú budovu 277 Fl 52X-ger. Podpísaných je 93 rodín s domom a 33 rodín bez domu.

Tejto žiadosti evanjelikov-luteránov sa vyhovelo a dovolilo sa im povolať farára a vystavať kostol, faru a školu. Za farára bol povolaný Juraj Plachý, ktorý bol v tom čase učiteľom v Hložanoch. Jyraj Plachý pochádzal z dedinky Cerová (zo Slovenska). Narodil sa 05. apríla 1768 z rodičov otca Tomáša a matky Anny Rožnayovej. Študoval v Štiav-nici a Bratislave. Roku 1786 si ho evanjelická cirkev v Hložanoch povolala za učiteľa. Do Hložian prišiel roku 1787. V tom istom roku bol v Banskej Bystrici vysvätený za farára 05. 09. 1787 a do Selenče prichádza 15. 09. 1787; hneď po príchode bol uvedený do úradu farára v Selenči. V Selenči pracoval vo veľmi dôležitom čase v úrade farára pre evanjelický a.v. ľud. Organizoval cirkevný zbor, budoval kostol, faru, školu. Tu sa mu narodil i syn Daniel, ktorý bol po otcovi tiež farárom v Selenči. Po príchode Juraja Plachého do Selenče evanjelická cirkev počítala 540 duší.

Hneď po príchode spolu s evanjelickým ľudom sa Juraj Plachý dal do zriadenía cirkevného života. Evanjelici v tom istom roku 1787 začali stavať faru, aby svojmu farárovi zabezpečili priliehavé bývanie. V nasledujúcom roku 1788 bola fara zakončená a hneď sa dali do stavania školy, ktorú tiež úspešne a na všeobecnú radosť dokončili. Hneď po dokončení týchto budov sa začali prípravy na stavbu kostola. Tento kostol bol stavaný na vedľajšej ulici (pravdepodobne im nebolo dovolené stavať na hlavnej ulici, podľa vtedajšieho zákona). Postavili ho z tvrdého materiálu. Vonkajšie strany múrov boli stavané z pálených tehál a prostriedok vyplnený nepálenými (surovými). V zápisnici kanonickej vizitácie z roku 1798 sú dané rozmery kostola; dížka 10 siah a šírka 5 siah (niekde stojí až 8 siah). Ak sa pozeráme na tieto rozmery, nebol to malý kostol. Náklady stavby si evanjelici najpravdepodobnejšie znášali sami. Dokonca arcibiskupstvo z Kaloče im nedovolilo, aby si na území obce sami vypálili tehly. Kúpili ich od kráľovskej stolice v Báči, lebo im zemepáni nechceli tehly ani predať.

Predsa vytrvalosťou a organizovanosťou sa im podarilo postaviť i kostol, ale bez veže. Veža bola ku kostolu pristavená neskoršie.

Oltár v chráme bol urobený roku 1804. Kým nebol postavený oltár, mali stôl prikrytý rúchom liturgickej farby. Krstiteľnicu zhotovil hrnčiar^lg^ajster roku ^1794;)Táto krstiteľnica je i dnes v kostole pri oltári. V tom čase cirkév^má bShoslužobné náčinie: dva kalichy s tacničkou, jeden pozlátený z mosadze a jeden cínový (tento je ešte zachovaný), jedna kamža (oblečenie farára), jedno oltárne rúcho, dva ručníky z hodvábu pre oltár a dva pre kazateľnicu.

Stavba veže sa uskutočnila roku 1812. Tejto stavbe predchádzali mnohé ťažkosti, najmä so zadovážením stavebného materiálu. Už roku 1806 si evanjelici žiadali od arcibiskupstva povolenie vypáliť tehly na stavbu veže. Túto prosbu im odmietli. Roku 1811 znovu žiadali, aby im bolo dovolené vypáliť tehly a kúpiť si lacnejšie škridlu (črep). Ani teraz im to nebolo dovolené. Odpoveď znela, že si nemôžu kúpiť ani lacnejšie, ani za ustálenú cenu. Nakoniec si tehly kúpili od palanského panstva.

Základy veže posvätené boli 8. júna 1812, na Medarda. Vežu Sťastne dokončili a posvätili. Spočiatku vo veži mali dva zvony: väčší 205-funtový, kúpený roku 1790, a menší 125-funtový z roku 1813. Najväčší si cirkev kúpila roku 1829, 433,5-funtový.

V tomto kostole majú aj menäí organ, prenesený do nového kostola roku 1870. Nevieme, kedy si zadovážili tento organ.

Ťažkosti s rímskokatolíckou vrchnosťou mali neprestajne. Roku 1803 podali sťažnosť na seniorálny konvent vo veci uvedenia do úradu richtára Jána Zajaca, boženíka Juraja Sokola a Štefana Valenta a podrichtára Michala Gajdoša a Mateja Strehárskeho. Rímskokatolícky kňaz Fraňo Chalupka ich prinútil zložiť prísahu v katolíckom kostole. Prisahať museli na všetkých svätých a pobozkať kríž.

Roku 1833 zomrel farár Juraj Plachý. Za jeho nástupcu si cirkev zvolila jeho syna Daniela. Daniel Plachý sa narodil v Selenči 21. augusta 1809. Štúdiá zakončil roku 1833 v Bratislave. Bol kaplánom pri otcovi. Po otcovej smrti sa stal zborovým farárom. Zomrel v Selenči 18. decembra 1859. Mal dcéru Teréziu, ktorá sa vydala za Gustáva Belohorského, ktorý prišiel za farára do Selenče roku 1860.

Roku 1834 si evanjelická cirkev vystavala novú faru (možno iba prestavala faru z roku 1787). Náklady stavania boli 1000 zl. Roku 1843 si evanjelici postavili novú školskú budovu za 1800 zl.

Roku 1846 si cirkev kúpila vežové hodiny za 850 zl., prenesené neskôr na vežu terajšieho kostola. Prvý učiteľ u evanjelikov riadne povolaný bol^Ján Lisý^ Dva roky po ňom prišiel Martin Štefanides a ďalší. Učitelia pri evanjelickej cirkvi boli zároveň i kantori áz po ukončenie 2. svetovej vojny, keď im túto činnosť zakázala politická vrchnosť v povojnovej Juhoslávii.

Od roku 1860 v úrade farára má Evanjelická a.v. cirkev Oustáva, Belohorského. Gustáv Belohorský sa narodil v Slovenskom Pravne 01. 04.1833 z otca Ondreja Belohorského, tiež farára, a matky Amálie Baborovej de Derser. Štyri triedy základnej äkoly vychodil u otca, gymnázium v Modre. Študoval v Bratislave a vo Viedni. Po zakončení teologického štúdia ho roku 1856 vysvätili za farára. Stal sa pomocným farárom pri svojom otcovi. Po roku dostal povolanie za kaplána do Báčskeho Petrovca k Jánovi Stehlovi. Tu ako kaplán pôsobil dva roky. Zvolený bol za farára do B. Palanky, odkiaľ sa po deviatich mesiacoch dostal 27. mája 1860 do Selenče.

Po príchode do Selenče sa v tom istom roku sobášil s Teréziou Plachou, dcérou jeho predchodcu Daniela Plachého. Hovoril štyri jazyky: po slovensky, po nemecky, po mad'arsky a po latinsky. V čase jeho pôsobenia sa cirkevné zápisnice viedli buď latinsky, alebo mad'arsky. Iba zápisnica kanonickej vizitácie Dr. Gustávom Seberínym, superintendentom, zo dňa 8. júna 1874 je po slovensky. Zomrel v Selenči 11.12.1890.

Najvýznamnejäia udalosť tohto obdobia je stavba terajšieho kostola, ktorý - bol zakončený a posvätenýí. novembra 1870. Prípravy na stavbu kostola sa začali roku 1865, keď cirkev dala vypáliť 260-tisíc tehál. Dňa 10. mája 1868 bol položený základný kameň. Roku 1869 sa dalo vypáliť d^alších 100-tisíc tehál. Pozemok na stavbu kostola bol kúpený na hlavnej ulici. Kríž na vežu položili 10. augusta 1870. Kostol rozlohy 14,5 x 9,5 siahy postavili v tvare kríža.

Do konca roku 1870 za stavbu kostola cirkev vyplatila 11000 zlatých, čím nevyrovnala všetky dlhy. Pri stavbe kostola cirkev ostala dlžna 4500 zlatých. Podala žiadosť na arcibiskupstvo, aby im pomohlo zaplatiť dlh. Arcibiskupstvo im dalo na používanie 100 jutár pasienku, ktoré sa predávali a takto cirkev dostala potrebné peniaze na stavbu kostola a na splatenie dlhu.

Do kostola bol prenesený malý organ zo starého kostola, ktorý bol po výstavbe nového rozobraný. Roky po výstavbe kostola boli veľmi ťažké. Dedinu zasiahla v rokoch 1871 - 1874 nákazlivá choroba-cholera, ktorá zobrala mnoho Selenčanov na cestu smrti. Najviac obetí cholera zobrala v auguste a septembri 1873, keď sa denne pochovávalo 7-8 osôb. Veža bola pokrytá bielym plechom. Vo veži boli umiestnené tri zvony, prenesené zo starého kostola.

V roku kanonickej vizitácie zbor evanjelickej cirkvi počíta 1421 duSf: 700 mužov a 721 žien. Detí sa roku 1873 narodilo 69 a zomrelo 162 osôb, veľká väčšina na choleru. Sobášených bolo 35 párov.

V zápisnici sa uvádza, že do kostola zo všetkých evanjelikov v Selenči nechodili iba štyria. Ked' sa odbavovali služby Božie v kostole, nebývali tance ani iné veci, ktoré by vyrušovali služby Božie. Ďalej sa píše o tom, že takých, ktorí by čítať nevedeli, je málo, kým takých, ktorí nevedia písať, je hodne. Deti nepravidelne a za krátky čas chodievali do školy, lebo museli doma pracovať. Mravnosť v dedine, ako sa uvádza v zápisnici, bola obstojná. U evanjelikov boli iba dve rozvedené manželstvá. Povadených bolo dosť a farár, ako sám hovorí, nemilú prácu mal, kým povadených manželov nevymieril. Väzeň, ktorý v lese nechtiac zabil človeka, bol z evanjelikov jeden.

Predsudky a poverčivosť sa tiež zakorenili. O ich nepravdivosti ľudia boli informovaní, ale aj tak sa prenášala poverčivosť z pokolenia na pokolenie. Charitatívnu činnosť cirkev nemala, hoci podľa zápisov v dedine existovali ľudia, ktorým by bolo potrebné pomôcť. Avšak nenachádzali sa dobrodinci, ktorí by boli ochotní pomôcť núdznym.

V tom čase cirkev mala jednu školu a jedného učiteľa. Žiakovv evanjelickej škole bolo 220. S vyučovaním sa začínalo 1. októbra a končilo koncom mája. Cirkev učiteľovi bola povinná zabezpečiť bývanie a plat.

V škole sa vyučoval katechizmus M. Luthera s výkladom, Húbnerova f história, zemepis a prírodoveda, namiesto čítanky sa používala Biblia - Nový zákon a Tranovského kancionál.

Biskup Dr. Seberíny uložil, aby sa čím skôr všetky knihy na učenie zabezpečili, ako to vyžaduje učebný plán. V tom čase učiteľ bolKarol Hýl.jTiež odporúčal, aby si cirkev čím skôr povolala ešte jedného učiteľa.

Tento problém sa tiahol roky a druhý učiteľ bol povolaný až roku 1891. Najstarší Selenčania si ešte vždy spomínajú na Karola Medveckého, evanjelického farára. Iste však nevedia, že nemal iba meno Karol, ale že jeho plné meno znelo Ján-Aurel-Pavel-Karol Medvecký. Narodil sa vo Veľkej Slatine 27. januára 1860 z otca Samuela, tiež ev. farára, a matky Terézie Langovej. U otca, ktorý učil i iné deti, získal základné vzdelania a roku 1869 sa zapísal do latinskej školy v Lučenci. V školení pokračoval vo Veľkej Revúcej a Turčianskom Sv. Martine a matúru zložil v Banskej Štiavnici. Teológiu študoval v Bratislave, Viedni a Bazileji. Štúdium skončil roku 1883 a v tom roku bol vysvätený za farára. Ako kaplán začal pracovať v Hrochoti. Do Petrovca prišiel roku 1884. Najprv pracoval ako učiteľ na ákolách a vypomáhal v kňazskej službe pri Jurajovi Mrvovi. Keď sa oženil s učiteľkou Máriou Garayovou roku 1888, vypomáhal v kňazskej službe v Kulpíne.

Dňa 23. mája 1891 bol zvolený za farára do Selenče. Roku 1894 mu zomrela manželka Mária. Do druhého manželstva vstúpil 24. februára 1895 s Júliou Zvarovou z Tisovca. Mal dve deti - Boženu a Karola. Zomrel v Selenči 16. októbra 1937. Pochovaný je na cintoríne v Selenči. V júni 1900 cirkev kúpila dom pre druhého učiteľa. Roku 1902 cirkev dala urobiť železnú ohradu na hlavnej ulici.

Roku 1904 sa urobila zmluva s majstrom G. A. Molnárom z Brezovej o kúpe nového organu. Tento organ bol umiestnený do kostola až roku 1908, keď bol i posvätený. Organ stál 3400 korún. Na skúšku organa boli pozvaní Július Kubáni a Ondrej Garay, učitelia z Petrovca. Vyslovili sa, že tento organ je opravdivé majstrovské dielo a ked'že ho cirkev kúpila výhodne, navrhli, aby majster dostal odmenu 500 korún.

Roku 1906 cirkev dostala nariadenie, aby otvorila tretiu školu. Pre nedos-tatok peňazí na stavbu novej školy sa najal byt.

Roku 1908 bola postavená nová škola s bytom pre učiteľa. Prostriedky na stavbu si cirkev sama zabezpečila. Škola s bytom bola postavená za 7990 korún. Roku 1908 pukol veľký zvon a 15. januára 1909 bola posviacka zvonov. Podľa zápisnice z roku 1909 z príležitosti posvätenia zvonov sa uvádza, že si cirkev dala zliať dva zvony v Šopone a na tretí si dala urobiť korunu, aby sa mohol obracať. Nové boli: najväčší 413 kg s nápisom „Hrad prepevnýjest Pán Buh náš" a malý 103 kg s nápisom „Príjdiž Duchu Svätý, naplň nás".

Posvätenie zvonov sa vykonalo v kostole, a potom boli zodvihnuté na vežu. V zápisnici sa uvádzajú mená viacerých dobrodincov, ktorí prispeli peňažne na kúpu nových zvonov. V čase prvej svetovej vojny na vojnu boli pozvaní i učitelia, takže deti v tomto čase vyučoval farár. Rok 1915 bol pre Selenčanov poznačený nešťastnou chorobou týfusom, na ktorú umreli mnohí. V decembri 1916 boli cirkvi odobrané na vojnové ciele dva zvony, najväčší a najmenší. Po vojne si cirkev dala zliať namiesto odobratých zvonov nové. Ako sa uvádza, do Selenče ich priniesli z Ratkova 19. januára 1924, a to na voze.

Dovoz zvonov bol slávnostný. Mnohí Selenčania šli privítať príchod zvonov. Zápisnične sa uvádza, že dovoz sprevádzalo 40 vozov a 10 jazdcov. Čin bol sprevádzaný spevom nábožných piesní a modlitbami. Zvony sa dostali do kostola 23. januára a 27. januára boli posvätené. Tieto zvony zvonia dodnes na veži evanjelického kostola, vyjmúc najväčšieho, ktorý pukol pri elektrifíkovaní, takže je zliaty nový.

Po tomto roku v zápisniciach nenachádzame zvláštne významné udalosti. Konali sa menšie opravy na kostole. Fara sa viackrát opravovala. V čase, keď už farár Medvecký ostarol, po jeho boku bol kaplánom roku 1933 Pavel Strehársky a roku 1934 za kaplána prišiel Vladimír Vereš ktorý sa stal zborovým farárom po smrti Medveckého roku 1937.

Prichádza druhá svetová vojna, s ňou mnohé ťažkosti, ktoré so svojím ľudom znáša i cirkev. V období pôsobenia Medveckého v rámci cirkvi sa zakladá Pohrebný spolok. Zakladajúce zhromaždenie sa uskutočnilo 18. februára (l906. Hneď sa vypracovali i stanovy (ätatút) a podala sa žiadosť o registráciu. Prvým predsedom bol Karol Medvecký, farár. Po registrovaní spolku a schválení štatútu sa pozvali ďalší členovia. Ľudia sa masove začleňovali do tohto spolku. Členovia mohli byť deti od 10 rokov a dospelí do 60 rokov; starších od 60 rokov neprijímali do spolku. Cieľ tohto spolku bol, aby sa členom hradili pohrebné trovy, keď umrel člen spolku.

Neskoršie, keď sa získala peňažná základňa, členovia spolku mohli si vyzdvihnúť pôžičku s tým, že platili stanovené úroky. Podľa mien členov spolku, ktoré sa uvádzajú v zápisniciach, možno tvrdiť, že to nebol len evanjelický spolok, i keď zakladatelia spolku boli iba evanjelici. NesRoršie sa zaČléňovali aj katolíci, ak sa to dá odhadnúť podľa priezvisk. Ako členovia sú tu aj osoby s priezviskom:

Ivanek, Slonka, Gašparovský, Kolek, Dekán, Truban atď.

Isteže i tento spolok zohral významnú úlohu v živote osady. Jeho činnosť zanikla za druhej svetovej vojny. Dňa 27. augusta 1944 zhromaždenie spolku rozhodlo, že činnosť spolku zaniká a majetok sa prenáša na cirkevný zbor. V rámci zboru pracovala aj „školská stolica", ktorá sa starala o školstvo v rámci cirkevného zboru. Tento cirkevno-školský spravujúci orgán sa staral o organizovanie vyučovania v škole, o školské budovy, o zabezpečenie fínančných prostriedkov pre školské potreby a iné veci, súvisiace so školou. Doň sa volili ľudia z ľudu na určitú dobu. Na svojich zasadnutiach sa dohovárali o potrebách škôl, ale i o začiatku a konci vyučovania (napríklad i o tom, ako peňažne budú pokutovaní tí, ktorí si deti nedávajú do školy). Riešili sa tu aj iné otázky: stavba nových školských budov, zabezpečenie bytov pre učiteľov atď. 1 táto činnosť zanikla tým, že sa školy poštátnili. Po druhej svetovej vojne sa nastoľuje nové spoločensko-politické zriadenie. Štát spravuje Komunistická strana. Je to strana, ktorá popiera jestvovanie Boha a samým tým sa snaží obmedziť činnosť cirkvi, jej misijné poslanie, zvestovať Božie slovo človeku, Božiu milosť a lásku v Kristu.

Cirkevno-misijná činnosť sa obmedzuje na kostol a pohreb. Práve tak i práca cirkvi s deťmi sa ohraničuje. Farári musia mať súhlas Osvetového výboru, aby mohli deti vyučovať náboženstvo. Požaduje sa kontrola cirkevného pôsobenia. Cirkvi sa odoberajú majetky, budovy. Ľudia v cirkvi sa pozerajú s obavou na nové časy. Spravujúcu moc v dedine preberajú tí, ktorí prijímajú ideologické názory Komunistickej strany. Prichádza k radikálnym zmenám v štáte, čo veľmi vplýva i na cirkevno-náboženský život evanjelického ľudu. Práca cirkvi sa obmedzuje do kostolných múrov. Pohreby zostávajú jedinou možnosťou oslovenia neveriacich Božím slovom. Cirkev ako náhradu vyučovania detí v náboženskom duchu uvádza detské služby Božie v nedeľu ráno. Touto problematikou sa evanjelický zbor zaoberá roku 1946 na konventoch. Farár Vladimír Vereš poukazuje, že nemôže vyučovať deti, lebo nemá na to povolenie Osvetového výboru. Tento istý problém sa tiahne celé roky. Aj Verešov nástupca Michal Sľúka v zborových zápisniciach uvádza, že štátne úrady nedovoľujú vyučovať deti náboženstvo.

Ťažkosti v drkevno-náboženskom živote sa odrážajú i na hmotný stav cirkvi. Cirkev vlastnila 47 jutár obrábateľnej pôdy. Značná časť (28 jutár) bola daná farárovi ako materiálna náhrada za službu v cirkvi. Po agrárnej reforme v januári 1946, cirkvi zostalo iba 10 hektárov. Nasledujú roky diskusie, či cirkev prijme tento stav. Nakoniec sa takýto stav prijal a cirkev nežiadala za odobranú zem úhradu.

Situácia v tejto oblasti hmotného zabezpečenia cirkvi a samého farára sa dá poznať zo správy farára Vladimíra Vereša na konvente zo 17. januára 1947. Farár uvádza, že sa vzdáva jemu ponechanej zeme (13 jutár). Dôvod je, že mu nikto nechce zem obrábať. Na konvente 24. februára 1947 vyslovuje, že ľud'om, ktorí mu obrábali zem, „úradná osoba" to zakázala.

Učiteľom, ktorí boli kantormi, štátne úrady zakázali takúto sliížbu pri cirkvi. Cirkev sa postupom času prispôsobila novým podmienkam. Nenecháva ani svojho farára bez hmotného zabezpečenia. Uvádza sa dodatočné platenie od každého páru (tzv. párové) vo forme pšenice a kukurice. V tomto povojnovom období evanjelický zbor zachováva svoje členstvo. Roku 1954 máme správu, že zbor počíta 1985 duší, s diaspórou 2007 duší, čo je možno najväčáí počet evanjelikov-Slovákov od založenia Selenče. Po roku 1954 prichádza k úpadku. Roku 1960 je v zbore už len 1363 duší. Takúto stratu nespôsobila ani nákazlivá choroba, cholera, ktorá odoberala životy v 19. storočí. Členstvo upáda pre nátlak Komunistickej strany na ľudí. Mnohí opúšťajú cirkev, lebo člen Komunistickej strany má výhody v zamestnam a v spoločenskom živote osady. Ustaľuje sa pravidlo, že zamestnanec v štátnych podnikoch nemá byť členom cirkvi. Učitelia a osoby na vyšších postaveniach v spoločenskom zriadení štátu si nedávajú deti krstiť a konfirmovať. Druhý dôvod úpadku členstva je vzrast Duchovnej cirkvi.

Od šesťdesiatych rokov sa počet duší ustaľuje na 1400. Podľa posledných údajov (r. 1996/97) v zbore máme 1500 duší. Po rozpade jednotnej Juhoslávie a zániku Komunistickej strany sa znovu pôvodní evanjelici hlásia k evanjelickej cirkvi. Od roku 1937 a v povojnovom období v zbore pôsobil farár Vladimír Vereš. V ľude evanjelickom si na tohto farára spomínajú po dobrom. Narodil sa v Krčedíne 9. septembra 1911 z rodičov otca Adama, biskupa, a matky Boženy, rod. Kopovej. Po skončení základnej školy navštevoval gymnázium v Báčskom Petrov-ci, kde í maturoval. Teológiu študoval v Bratislave a Zurichu. Roku 1933 bol v Iloku vysvätený za farára a roku 1934 prišiel do Selenče ku Karolovi Medveckému za kaplána. Po smrti Medveckého roku 1937 ho zvolili za zborového farára. Roku 1940 sa oženil s Annou Medľovou. V Selenči sa im narodili dve deti, synovia Vladimír a Dobroslav. Roku 1951 odišiel na nové pôsobisko do Starej Pazovy zabezpečiť svojej rodine lepšie životné podmienky. Siel cestou prvých evanjelických osadníkov, ktorí roku 1770 opustili Selenču, svoju prvú lásku, a našli svoj domov v lepších podmienkach a väčšiu náboženskú slobodu v Starej Pazove.

Na toto obdobie sa viaže i posviacka nového cintorína. Nový cintorín bol posvätený 7. apríla 1950 na Veľký piatok popoludní. V zborovej zápisnici z tejto príležitosti nachádzame zápis, že sa posviacky cintorína zúčastnili viacej ako 1000 osôb. Zapisovateľ týchto udalostí uvádza: „Bola to veľkolepá slávnosť, na ktorej zbor manifestoval svoju lásku k predkom a dedičstvu duchovnému." V čase pôsobenia Vladimíra Vereša v Selenči bývala i veľká návštevnosť služíeb Božích. V kostole nebolo nikdy voľného miesta. Viackrát na zborových konventoch sa apelovalo na mladé ženy, aby „neútočilť“ na mužské lavice. Uvažovalo sa o dostavbe nových chórov v kostole. Po odchode Vladimíra Vere§a, farára, zbor sa snaží v najkratšom čase obsadiť uvoľnené miesto. Novým farárom v Selenči sa staľMichal Šľúka, ktorý sa narodil 28. sep-tembra 1911 v Iloku z otca Jána a matky Žuzany, rodenej Mockovej. Základnú školu skončil v Iloku a gymnázium v Báčskom Petrovci roku 1931. Po skončení gymnázia pracoval v Iloku ako bankový úradník a pokúsil sa v Belehrade študovať právo. Roku 1935 uzavrel manželstvo s Máriou Krošlákovou. V tomto manželstve má tri deti: dvoch synov, Bohuša a Želislava, a dcéru Vlastu. Aj Želislav J'e farárom evanJ'elickej cirkvi. Na Teologickú fakultu do Bratislavy odišiel roku 1937, kde roku 1941 skončil ätódiá a 11. apríla bol v Petrovci d.p. Samuelom Štarkem vysvätený za farára. Svoje kňazské povolanie začal v Báčskej Palanke ako kaplán pri Dr. Pavlovi Šuľanovi, farárovi. Ani po roku odchádza do Iloku k Ivanovi Vereäovi a v októbri 1943 za katechétu do äkoly v Starej Pazove. Roku 1945 sa vrátil do Iloku a od októbra 1946 bol farárom v Boľovciach. Do Selenče sa dostal 1. marca 1952. Jeho voľbu a príchod do Selenče, ako sám píše, sťažovalo miešanie sa štátu. Do zboru bol zvolený povolaním, i keď bola previerka vol^y hlasovaním. Absolútna váčšina členstva bola za Michala Sľúku. Ukázalo sa to i na konvente, ktorý bol zvolaný na žiadosť štátneho vyslanca, aby znemožnil príchod farára Sľúku do Selenče. Keď tento chcel povedať niečo ohľadom voľby, nastal krik „chceme Sľúku", takže sa tento vyslanec nemohol dostať k slovu. Svoju kňazskú službu zakončil odchodom do dôchodku 31. decembra 1984. Zomrel v Iloku 3. februára 1986, kde je i pochovaný.

V tomto období pokračuje organizovanie cirkevného života v nových pod-mienkach. Návštevnosť služieb Božích je vzhľadom na okolnosti, v ktorých cirkev žije, dobrá. Služby v chráme navštevuje 400 duší. Prichádza i mladý svet -dievky, mládenci, deti.

Postupom rokov sa zbor pripráva na oslavy 200-ročnice založenia Selenče a príchodu Slovákov evanjelikov do tejto osady. Tieto oslavy v rámcí evanjelického cirkevného zboru trvali dva dni, 16. a 17. októbra 1958. V prvý deň do zboru prišli d.p. Juraj Struhárik, biskup, a iní farári a pozvaní hostia. Vo večerných hodinách boli v chráme Božom služby. Po nich nasledovala spoločná večera.

Ústredná oslava bola 17. októbra v chráme Božom. Bolí to služby Božie, na ktorých veriaci ľud Boží vyjadril svoju vd'ačnosť za Božiu milosť a lásku, ktorej boli účastní predkovia a zrovna tak i oslavujúci 200-ročnicu. Pri tejto príležitosti bola postavená v kostole i pamätná tabuľa ako spomienka na túto slávnosť. Bola to príležitosť, keď sa slovenský evanjelický ľud chvíľu vrátil do minulosti i k dedíčstvu svojich predkov. Zároveň akoby táto oslava bola pod netom, aby sa vážnejšie a zodpovednejšie dbalo na dedičstvo, ktoré zanechali predkovia. Roku 1959 bol založený fond na opravu veže na kostole a na líčenie celého kostola. Roku 1960 sa kúpil materiál, medený plech a dosky na opravu veže. Zbor si na tieto opravy zabezpečil peniaze z vlastných prameňov. Predali sa stavebné pozemky, humná, ktoré slúžili farárovi a kantorovi za záhradku. Takto si zabezpečili 600-tisíc dinárov.

K oprave došlo roku 1961. Opravila sa veža, okalil kostol a generálne opravil organ. Všetky práce stáli 1 milión 903-tisíc vtedajších dinárov. Z tejto sumy dostali od synodálnej pokladnice pôžičku v hodnote 300-tisíc dinárov. Obnovený kostol bol posvätený d.p. Jurajom Struhárikom, biskupom, 29. novembra 1961.

V tomto období boli cirkvi odobrané Luterov dom a školské cirkevné budovy. Školská budova pri kostole bola po mnohých cirkevných prosbách, aby sa ponechala na potreby cirkvi, defínitívne odobraná roku 1964. Odobraním týchto budov cirkev zostala bez spoločenských miestností, kde sa odbavovali konventy, nacvičoval nábožný spev.

Bolo nevyhnutné niečo podniknúť, aby cirkevný zbor mal spoločenské miestnosti. Fara na tento cieľ nebola stavaná. Rozhodlo sa, že sa vybuduje nová So stavbou sa začalo v auguste 1965. V tomto roku bola budova postavená a menšia miestnosť pripravená na používanie. V nastávajúcom roku sa pokračovalo s prácami a v deň pamiatky posvätenia chrámu bola budova i posvätená. Cirkevníci si pri tejto stavbe odpracovali 440 pracovných dní. Všetok potrebný materiál bol prevezený zdarma. Všetci mali veľkú radosť dokončenia tohto cirkevného domu. Rok 1970 bol pre evanjelickú cirkev v Selenči tiež jubilejným rokom a príležitosťou na oslavu. Bolo to 100 rokov od posvätenia terajšieho kostola (v poradí druhého evanjelického kostola v Selenči). K tejto oslave prebiehali i opravy na kostole. Znovu sa okalil celý kostol, opravila strecha na kostole. Zakúpili sa tri nové lustre do kostola. Táto storočnica sa zaznamenala 15. novembra 1970, v deň posviacky chrámu. Boli to slávnostné služby Božie za účasti veľkého počtu evanjelického ľudu. Po službách Božích bol slávnostný obed pre všetkých pozvaných.

Prišiel čas, aby sa aj v Selenči na evanjelickom kostole elektrifíkovali zvony. Po mnohých poradách, odkiaľ zjednať majstra, aby bola práca svedomite vykonaná, rozhodlo sa, aby to urobili domáci majstri, aj keď na takýchto prácach nemali skúsenosti. Po dokončení prác všetci netrpezlivo očakávali, čo z toho bude. Po zapojení zvonov všetci počúvali, ako sa zvoní. Nikto nebol spokojný. „Zvony dobre nezvonia." Majstri pridali k sile. Zvony zvonili, veža sa otriasala a výsledok po dlhšom čase bol veľmi zlý. Veľký zvon popukal. Musel sa strhnúť a zliať nový. Dalo sa to majstrom z Belehradu. Až do dnešných čias sú ľudia nespokojní s novým zvonom.

Roku 1979 d.p. biskup Juraj Struhárik dal podnet, aby sa v Selenči postavila nová fara. K tejto stavbe bolo možné dostať pomoc zo zahraničia. Bolo treba využiť túto možnosť a dať sa do stavby fary, lebo stará bola ešte z roku 1788, síce viackrát prebudovaná, ale neúčelná na dnešné bývanie. Zbor prijal túto iniciatívu a i sám sa priprával na stavanie novej fary.

Stavanie novej fary sprevádzala nepriaznivá situácia v zbore. Zborový farár je v rokoch a časť zboru s jeho počínaním nie je spokojná. Prichádza k roztržkám, takže zasahuje i cirkevná vrchnosť.

Základný kameň na stavbu novej fary bol položený 7. septembra 1980 a posvätený Andrejom Beredim, seniorom.

Ako sa uvádza v zápisniciach, pri obstarávaní materiálu sa nekoná starostlivo a urýchlene. Pre infláciu sa čiastočne znehodnotili získané peniaze. Na druhej strane o dovoz materiálu sa postarali dobrovoľne cirkevníci. Postaviť budovu veľkosti 340 m2 bola dosť náročná práca. Vyžadovalo si to mnoho finančných prostriedkov a námahy. Ochota cirkevníkov sa prejavila v práci a v peňažných príspevkoch. Stavba budovy trvala celých päť rokov a úplne sa realizovala príchodom nového farára roku 1985. 1 pri tejto stavbe cirkevníci preukázali lásku k svojej evanjelickej cirkvi, odpracujúc mnoho dobrovoľných dní. Je to pekná budova, ktorá slúži na ubytovanie farára na poschodí, zatiaľ čo v prízemí sú zborové miestnosti, kancelána, sieňa. Výstavbou novej fary stará stratila na význame. Bola to stavba vybudovaná v deväťdesiatych rokoch 18. storočia, víacktryt dostavaná a opravovaná. Preto sa rozhodlo, že sa zbúra a materiál predá. Do tohto obdobia padol i odchod zborového farára Michala Sľúku, ktory rozhodnutím cirkevnej vrchnosti odišiel 31. decembra 1984 do dôchodku. Roku 1985 došlo k voľbe nového farára. Ani tieto voľby neprešli bez ťažkostí, ako i všetky doterajšie. Bolo to asi špecifikum pre tento zbor, že pri každej voľbe farára vznikli roztržky v zbore, alebo sa mieäala politická vrchnosť.

Zvolenyväčšinou hlasov, po kandidácii dvoch farárov, bol Vladimír Valent. Prevzal farský úrad zboru evanjelického v Selenči 11. septembra 1985.

Zvoleny farár Vladimír Valent sa narodil v Binguli 16. septembra 1950 z rodičov otca Juraj'a a matky Anny, rod. Stupavskej. Základnú školu vychodil v Erdevíku a strednú v Šíde. Na štúdium teológie odišiel do Bratislavy roku 1973. Dva semestre študoval v Erlangene v NSR. Štúdiá ukončil roku 1978 v Bratislave. Dňa 3. septembra bol d.p. Jurajom Struhárikom vysvätený za farára a menovaný za kaplána-administrátora do Sídu. Bolo to 11. septembra 1978, keď nastúpil do služby farára Slovenskej evanj. a.v. cirkvi. Do Selenče sa dostal 7. septembra 1985. Manželstvo uzavrel s Annou Krnáčovou, rodáčkou zo Selenče. Pán im požehnal tri dietky: syna Viliama, dcéru Annu-Margarétu a syna Vladimíra-Vaňu. V cir-kevnom zbore pôsobí doposiaľ.

Príchodom nového farára zbor vnútome ožil a chopil sa väčšich prác na kostole. Roku 1986 bola renovovaná strecha a roku 1987 z celého kostola strhli starú omietku, dali novú a okalili kostol bielou fasádnou farbou. Pokus zbaviť vlahy steny kostola sa len čiastočne vydaril. Okrem domácich zdrojov veľa znamenala aj pomoc zo zahraničia vo výške 7000 amerických dolárov. Zbor zo svojich príjmov na tieto ciele vyčlenil peňažnú hodnotu v obilí (pšenica) - každý pár dal v tom čase 300 kg pšenice.

V tom čase sa znovu elektrifíkovali zvony. Tieto práce vykonal majster z Kulpína, ktorý má v tomto skúsenosti, takže práce sú dobre urobené a zvony zvonia na uspokojenie ľudu a k sláve Božej.

Toho času zbor počíta 1500 duší. Dietok sa narodí v posledných rokoch priemerne 15-20. Umrie 25 osôb. Sobáši sa 4 až 10 párov. Služby Božie navštevuje 120-150 osôb, na sviatky 500 (Vianoce). K Večeri Pánovej pristupuje ročne 450 osôb.

V zbore aktívne pracuje zmiešaný spevokol. Má do 30 členov. Jestvuje krúžok žien a krúžok mládeže. Na náboženskú výuku chodí po 120 detí. Deti bývajú konfírmované v 13. roku životu. Okrem farára s deťmi a mládežou pracujú i laickí pracovníci: farárova manželka Anna, Olina Mandáčová, Milina Krížová, Kvetoslava Fodorová a Marína Zolňanová. Medzi mládežou má na starosti hudbu Tatiana Javorníková. K tejto práci sú menované pripravované, vyučené katechetickým seminárom.

Zbor má vo vlastníctve kostol na Ulici maršala Tita a faru na Masarykovej ulici. Vlastní 10 hektárov pôdy. Cintorín tiež patrí zboru.

Zbor spravuje predsedníctvo:

farár a dozorca zboru, zborová správa a zborové presbytérium, ktoré ma 12 členov. Máme jedného kantora (Ján Sklabinský), zvonárku (Anna Ča-peľová) a hrobára (Michal Čapeťa). Dozorcom je toho času Pavel Záborský, poddozorcom Ján Kováč, pokladníkom Pavel Pavlis, ku-rátorom Ján Zajac, kostolníkom Ján Krížov, zapisovateľom Dušan Valent. Presbytermi sú: Pavel Žiak, Ondrej Čapeľa, Adam Mandáč, Pavel Fad'oš, Ján Mandáč, Ján Javorník, Pavel Strehársky, Ján Šimoni, Juraj Čapeľa, Ján Medveď, Ján Častven, Ján Fodor. Dozorný výbor: Pavel Junčoviar, Ján Mučaji, Juraj Javorník. V tomto roku, ked' si spomíname, že evanjelici a.v. prišli do Selenče pred 240 rokmi, cirkevný zbor sa pripráva na väčáie opravy na kostole. Vykonali sa prípravné práce a na kostole sa v tomto roku vymení strecha.

Vyznávame, že až potiaľto nám pomáhal Hospodin, Jemu nech je vd'aka a sláva za väetko.

Záverom by sme povedali, že naši predkovia evanjelici a.v. od svojich začiatkov, počnúc rokom 1758, na tomto území nemali na ružiach ustlané. Prechádzali mnohými skúškami a trpeli za to, že sú evanjelici a.v., že sa hlásili k Lutherovej reformácii. Verili a vyznávali, že jediný prameň poznania života je slovo Božie, a jedine vierou v Krista Spasiteľa, skrze milosť Božiu bude človek spasený.

Za všetko, čo si naši predkovia vytrpeli na týchto priestoroch, netreba obviňovať našich spolužijúcich občanov rímskokatolíckeho vierovyznania. Kriv-du im robila vtedajšia cirkev, lepšie povedané zemepáni, na území ktorých si zakladali svoje obydlie.

Dnes si spolunažívame v patričnej úcte s potrebnou toleranciou a rešpektovaním slobodného rozhodovanía sa v oblasti náboženskej viery. Med-zicirkevne spolupracujeme, nakoľko je to možné. 1 v dnešnom čase sa javia určitési slabosti, ale to nevyvoláva väčšie nedorozumenia medzi nami. Prosíme Pána Ježiša Krista, aby nám dal ducha pokory, aby sme si väetci uvedomili, že je jeden Pán, jedna viera, jeden krst, jeden Boh Otec všetkých (Ef4,5).

Dnes so smútkom konštatujeme, že sa mnohí církvi odcudzilí. Aj keď sú členovía církví, platia sí cirkevné, sú ďaleko od aktívneho církevného života. Kiež by i pri tomto roku a čitajuc si túto knihu, vstúpili do seba, uzreli sa na svojich predkov a stali sa horlivymi ďenmi cirkvi.

Cirkev evanjelická mala veľký vyznam pre našich predkov. Udržiavala ich ako spoločenstvo slovenského evanj'elického ľudu. Poskytla nášmu človeku duchovny pokrm, slovo živého Boha a spasenie v Kristovi Ježišovi ako Spasiteľovi života človeka. Zároveň sa horlívo starala o duchovny a kultúrny vzrast evanjelického ľudu. Starala sa o školskú výchovu a výuku detí a všeobecné vzdelanie nášho človeka. Najstarší Selenčania ešte vždy pamätajú, že sa v Luterovom dome organizovali prednášky o poľnohospodárstve a o živote človeka a jeho potrebách. Preto nesmieme byť ľahostajní k cirkvi lebo cirkev nie je ani dnes ľahostajná k človeku. Podáva mu najväčší dar, aký môže človek vôbec mať, a to je život skrze Ježiša Krista, Spasiteľa človeka. Nesmieme zabudnúť na skutočnosť, ktorú dobre poznali naši predkovia. „Nie samým chlebom bude človek žiť, ale každým slovom, ktoré vychádza z úst Božích."

Nie je to tak dávno, ked' sa naša evanjelická rodina každý večer pred spánkom schádzala k spoločnému čítaniu slova Božieho, Biblie, ked' sa deň končil spoločnou večernou piesňou z Tranovského kancionála, keď deti s patričnou úctou počúvali starého otca či mamu, ako čítajú Bibliu alebo spievajú nábožné piesne, modlia sa sklonení na kolenách. Nie je to tak dávno, keď sa v rodine Biblia a Tranovského kancionál chránili ako najväčší poklad. S týmto pokladom naši predkovia prišli na toto územie a zachovali si Bibliu a Kancionál ako dedičstvo, lebo boli veľmi vzácne po obsahovej stránke, dávali človeku duchovný pokrm, ale i po hmotnej, lebo za tieto náboženské knihy pri kúpe museli dať malé bohatstvo. Práve pre to duchovné bohatstvo, ktoré Biblia a Kancionál dávali, naši predkovia ich kupovali a veľmi si ich chránili a prenášali na potomkov. Ešte vždy máme staršie ženy, ktoré každú pieseň z Kancionála zaspievajú.

1 v tomto sú nám naši predkovia príkladom hodným nasledovania. Nes-mieme sa hanbiť za evanjelium Kristovo, lebo ono je mocou Božou na spasenie každému veriacemu.

Selenčania evanjelici a.v. sú a boli viazaní putom lásky na dve veci: na svoju dedinu-rodisko a svoju Evanjelickú a.v. cirkev. Isteže to bolo viacej v minulosti ako dnes, ale verím, že sa ani dnešní evanjelici nezahanbia, že sú EVANJELICI a.v. Selenčania sú hrdí na svoju obec a k nej pripútaní neviditeľným putom lásky. Ak aj museli opustiť Selenču, ich srdce zostalo tu v Selenči. Tak to bolo v minulosti a tak je to i dnes.