Zvyky a obyčaje Selenčanov rímskokatolíckeho vierovyznania

Zvyky a obyčaje Selenčanov rímskokatolíckeho vierovyznania

Šesťzväzkový Slovník slovenského jazyka v 5. zväzku definuje zvyk a obyčaj ako „vzťah človeka k niekomu alebo niečomu, vzniknutý častým opakovaním, ustálený spôsob konania, správania sa, tradícia." Na ustálený spôsob konania je zameraný aj tento príspevok predstavujúci pokus zaznamenať tu životné prejavy Selenčanov, ktoré sa zachovali dodnes u obyvateľov katolíckej viery, hovoriacich západoslovenským nárečím.

Zvyky a obyčaje sú spracované podľa rozprávania starých ľudí o tom, ako sa voľakedy žilo, ale aj o tom, čo počuli od svojich rodičov a starých rodičov. Mnohé zvyky v dnešnom čase už zanikli, alebo sú modifikované.

NOVÝ ROK

Začiatok nového roku sa vždy veselo vítal. Je známe, že v Morgešterovej krčme na starí rok (teda na Silvestra - 31. decembra) muzika hrála od večera do rána. V čase, keď Selenča už bola elektrifikovaná, žiarovky na polnoc zablikali a oznámili začiatok nového roku. V spomenutých hostincoch sa večer obyčajne zahralo nejaké zaujímavé divadelné predstavenie a o dvanástej hodine všetci prítomní spolú s pánem rechtorem zaspívali pesňičku „Naroďiu sa nám fšeho sveta Pán". Zábava pokračovala do bieleho rána tancami, spevom a živou hudbou. Po zábave mládenci chodili dievkam vihrávať Noví rok.

TRI KRÁLE

Zjavenie Pána - Traja králi (6. január) je významný cirkevný sviatok, ktorý Selenčania, najmä deti, radi oslavujú. V predvečer sviatku traja chlapci (vždy je viacero trojíc) sa oblečú na králú: odev majú ako miništranci, na hlavách koruny urobené z papiera a na tvár si namaľujú bajúse a bradu. Každá skupina chlapcov nosí so sebou hviezdu, ktorá svieti.

FAŠANGI

Fašiangové obdobie trvá ot Troch králú do Popelcovéj stredi. V tomto čase muzika záväzne hrala v krčmách, a to v nedeľu, kým mládež cez týždeň chodila na priadky. Fašangi sa slávili až štyri dni. V sobotu sa chystali koláče a spremalo sa po dome. V nedeľu sa išlo na taňec do krčmi po večérňi, ot štiroch a do šesť hoďin. Potom sa išľi prezlésť do staršich šatí a vráťili sa na taňec, ktorý zväčša trval do polnoci. V pondelok tiež bola zábava s tancom v krčmách, ktorá trvala od štvrtej popoludní až do polnoci. V utorok, v posledný fašiangový deň, tiež býval taňec v krčmách, ale len do jedenástej hodiny, lebo vtedy zazvonil zvon, ktorý ohlasoval začiatk pôstu, teda aj koniec zábavám a tancom.

Aj deti slávili fašangi svojím spôsobom. Priateľky sa zozbierali, okrášlili si jednu izbu, priniesli si koláče, sódu, krakle a vo veselej nálade sa zabávali.

Vo fašiangovom období bolo zvykom variť huspeňinu. Je to polievka, v ktorej sa dlho varilo údené mäso z ošípanej (hlava, paprčki, chvost). Jedla sa studená.

Treba pripomenúť, že muzika hrávala len cez určité obdobia v roku, a to:

- od Veľkej noci do sviatku sv. Petra a Pavla (29. júna),

- od Štefana Kráľa do adventu,

- od Štefana Prvomučeníka (26. decembra) do Popolcovej stredy.

 

ZABIJAČKA

Zakáľanie svíň v minulých časoch bolo veľmi dôležitou záležitosťou. Zabijački sa robili len v zime, keď sa mäso nekazilo. Na ne sa pozývala najbližšia rodina, bratia a sestry s celou rodinou. Stretlo sa tu mnoho ľudí, lebo aj jednotlivé rodiny boli početné, najmä detí bývalo mnoho. Práca sa začala ráno zavčasu, keď sa zišli dospelí chlapi; deti však nechýbali, lebo museli držať chvost.

Hneď ráno sviňu zaklali, a tak aj ostatné, ak zabijali viacej kusov. Zaklanú sviňu opaluvali so slamou. Sviňa musela vždy byť obrátená smerom na ulicu, lebo ak by náhodou ožila a pečená ohňom začala utekať, žeby bežala na predný dvor, kde nemohla niečo zapáliť. Keď dobre opálili šecku srsť, tak sviňu oškrábali a dobre poumívali. Rozebírali ju na zemi, po ktorej bola posypaná čistá slama. Razom pri rozebíraňí mäso rozdeľovali podľa toho, na aký účel sa bude používať.

Najdôležitejšie bolo nechať mäso, ktoré sa sušilo, lebo to mohlo stáť dlhšiu dobu. Konzervácia sa konala soľou a dymom. Do dreveného koryta sa poskladali šunki, lopatki, chrpťina, paprčki, chvost, hlava, slaňina a posypali sa soľou. To tak stálo, riadne sa prevracalo, tri-štyri týždne a bolo vikvačkané do kaďari, kde sa niekoľko dní dymilo. Takto prichystané mäso mohlo stáť až do leta, pravdaže, ak ho skôr nezjedli. Drobnosti - koški, pečenki, ladveňički - sa varili a z toho sa urobili hurki, májoški a macej. Zo vyšnej slaniny vipražili masť a oškvarki. Kúsky mäsa sa využili na zhotovenie klobásí.

ženy na zabijačku sa schádzali neskoršie a mali svoju prácu: prali črevá-hrubé aj ťenké, varili jedenie a na večeru ťahali ríteše. Na raňajky - frištuk gazdiná pripravila niečo deň skôr, alebo sa pražila kréf. Obed býval bohatší, lebo bol už prichystaný svínskí paprikáš. Nuž a večeralo sa to, čo bolo najvzácnejšie: - klobáse, hurki, pečené maso so zemiakmi a končilo sa pochúťkou - ťahaními rítešami. Všetky jedlá sa zalievali pálením, vínem a sódú.

Večera nebola večerou, ak neprišiel drdák - väčšinou niektorá žena z ďalšej rodiny, ktorá sa namaskovala a svojimi žartami rozveseľovala prítomných, za čo ju gazdiná odmenila a dala jej z pripraveného jedla. Pri rozchode gazdiná každej prítomnej rodine nadelila z toho, čo večerali, a v niektorých rodinách bolo zvykom, že aj na druhý deň po zabijačke bližšia rodina prišla na raňajky. Jedli to, čo zostalo od večere.

SVADBA

Svadba vždy bola, a aj dnes je, najdôležitejším zážitkom v živote každého človeka a celej jeho rodiny. Vtedy sa dve osoby spájajú v jeden zväzok, ktorý trvá po celý život a v ňom sa manifestujú všetky životné činnosti. Preto aj zvyky, ktoré sa týkajú svadby, sú rôznorodé a početné.

Svadba skôr, a aj dnes, nemohla byť v advente a pôste. Obyčajne bývala v jeseni alebo vo fašiangovom období, a to z praktických dôvodov, lebo vtedy mali víno a pálenku. V novšej dobe svadby sú celý rok. Svadobné zvyky možno rozdeliť na tie, ktoré predchádzajú svadbe (pítačka, zdávačka, ohláški, prišívačka, zvolávačka a viprovádzačka) a na zvyky tesne viazané k samotnému priebehu svadby.

PÍTAČKA je prvým krokom na ceste k manželskému zväzku. Mládenec a dievka sa navzájom dohodnú, či už z lásky alebo na nahováranie, ba donútenie svojich rodičov, že chcú životom kráčať spolu. Dievka pripraví svojich rodičov na príchod pitača, ktorý tiež v dohode, so svojimi rodičmi príde večer do ich domu, kde od rodičov požiada, aby mu dovolili vziať si za manželku ich dcéru. Rodičia obyčajne dovolia, ale ak niektorí z rodičov nechcú dovoliť a mladí sa pevne rozhodnú žiť v manželstve, tak jeden alebo druhý uťékňe-pobegňe a bez súhlasu jedných rodičov začnú žiť spolu. Po pítačke mladého zaťa aj jeho rodičia odchádzajú do domu budúcich svatú, či už spolu alebo oddelene, a dohodnú sa o všetkých nastávajúcich záležitostiach, ktoré spoločnými silami musia vykonať. V najnovších časoch tento odchod rodičov získava na význame, lebo budúcej neveste nosia dary: ozdoby zo zlata a odevné predmety, ba aj dary pre najbližšiu rodinu.

ZDÁVAČKA býva vždy v sobotu popoludní (o 4. hodine). Je to vlastne odchod mladých a ich krstných otcov na farský úrad. Tam pred kňazom potvrdia svoje rozhodnutie a zasnúbia sa. Ich krstní otcovia sú svedkami ich rozhodnutia. Po zdávačke sa prichystá večera (osobitne u mladého a osobitne u mladej), na ktorej sa zúčastnia krstný otec, rodičia a najbližšia rodina.

OHLÁŠKI trvali tri nedele zaradom. Kňaz pred celým cirkevným spoločenstvom každú nedeľu vyhlasoval, že NN, mládenec, a NN, dievka, sa zasnúbili a chcú uzavrieť sviatostné manželstvo. Mladý zať sa každú nedeľu dostavil pred omšou do nevestinho domu, spolu šli do kostola a spolu sa aj vrátili. Na ohláški mladí záväzne chodili.

PRIŠÍVAČKA prebiehala v prvú nedeľu, po zdávačke, kým v novšej dobe býva v sobotu večer. V nedeľu popoludní, pred druhou hodinou, do domu mladého zaťa prichádzajú družbové (krstný, bratranci a verní kamaráti), ponúknu ich tu vínom a okolo druhej hodiny odchádzajú do domu mladej nevesty. U mladej ešte v sobotu ženy nachystali koláče. V nedeľu po obede všetci čakajú na mladého a jeho sprievod (mladá nevesta, družice a najbližšia rodina). Keď hostia prídu, pousádzajú ich za stôl a ponúknu vínom a koláčmi (pukance, slatkáňe). Ak majú harmoniku, tak si veselo spievajú, ak nie, tak navzájom žartujú. Medzičasom príde mladá nevesta a prinesie pérko, ktoré ťetki prišijú mladému zaťovi. Do druhej svetovej vojny pérko sa prišívalo na širák (kúlanskí) na leví bok, bolo veľké, stuški na zadek boli dlhé, čérné a na konci mali šaravé karáse. Na vrchu mali pérká s pávi alebo s prosa. Po vojne pérko sa prišívá na kabát. Keď sa šlo na sobáš, mladému dali malé pérko. Záväzne aj družbovia dostávajú pérko, ale menšie. Po prišiťí pérka, o tretej hodine, všetci účastníci šli na večérňu do kostola a po kostole do šiestej hodiny pobudli na tanci v krčme. Mladý zať záväzne odprevádzal mladú nevestu domov a večer šiel po ňu. Večer sa zase šlo do krčmy na tanec, kde prvý a posledný tanec tancovali spolu: medzitým tancovali s družbami a družicami.

ZVOLÁVAČKA je povolávanie svadobníkov na svadbu, ktoré sa konalo v poslednú nedeľu pred svadbou v popoludňajších hodinách. Predpoludním staršá družica (je to ešte nevydatá dievka, ktorá je krstná mladému alebo mladej, tiež aj najbližšia rodina) okrášlila čutore a napoludnie ich priniesla do svadobného domu, kde ich naplnili vínom. Čutora bola urobená z dreva a do nej sa zmestili 3-4 litre vína. Zdobila sa vencem ze zimozeleňa (v zíme) alebo vencem s krušpána a rúží, na ktorom boli naviazané stuški ze šaravého papíra.

Na svadbu povolávajú dvaja družbové - starší a mlačí družba (sú to mládenci alebo chlapci, krstní alebo najbližšia rodina). Po príchode do určitého domu najprv zavinšujú, jeden alebo obaja, nasledujúci vinš: Moji milí práťeľé, ňemajťe zábavno (za zlé), že zme do vášho domu pristúpili. Ňeňi to z vóli našéj, aňi z vóli vašéj, ale z vóli Pána Boha. Kázali vás pozdraviť svadební oťec a svadebná maťi, abe sťe došli (povie sa deň a miesto svadby) a tích mladích k svatému sobášu otprevaďili a jejich hosťé boli. Aš sa vám oni ňebudú mósť otslúžiťi, nak sa vám otslúži sám Pán Boch. Pochválen Pán Ježiš Kristus.

Po vinši domácemu nalejú pohár vína a musia si dávať dobrý pozor, aby im deti neotrhali stuški.

VIPROVÁDZAČKA je odobierka mladého zaťa a nevesty od svojich rovesníkov. Bývala v poslednú nedeľu pred svadbou, a to v krčme, v novšej dobe sa organizuje v mládežníckom dome. Na tejto zábave sa zúčastnilo vždy mnoho ľudí, najmä zvedavých žien, ktoré dokonca stáli pod oknami, ak sa nezmestili do sály. V ten večer muzika záväzne hrala. Keď prišiel mladý zať a mladá nevesta, najprv vitancuvali jeden taňec a mladí išéu mulatuvať. Spolu s mladým do sály určenej na pitie odišla aj muzika a jeho pajtáši. Tu sedeli za stolmi, pili a spievali za sprievodu muzikantov. Za ten čas všetky dievčatá, spolu s mladou nevestou, sa pochytali do veľkého kola, spievali priliehavé piesne a tancovali na dva kroki. Pred polnocou muzikanti viprevadili mladých, pajtášú aj mátki pred krčmu a zahrali im niekoľko piesní. Mladý odprevadil mladú domov, a aj ostatní sa rozišli.

 

SVADBA

bývala obyčajne v utorok. Za čias Maďarov bola v pondelok alebo v stredu, kým najnovšie je obyčajne v sobotu. Trvala tri dni:

1. deň - RICHTUVAŇÍ

Prichádzala zväčša najbližšia rodina, ktorú svadobní rodičia osobitne pozvali niekoľko dní skôr. V tento deň, keďže svadba bývala zväčša v dome, sa všetok nábytok vynášal z izieb a prinášali sa stoly a lavičky. To robili jedni chlapi, kým druhí chlapi chystali mäso. Zabíjali sa večinú bravi, ale aj kravi, jalovice a birki. Ak bolo málo miesta v izbách, tak v tento deň sa robil aj šátor. Záväzne sa prichystalo miesto pre kucharku, kde jej naprinášali kotle, kotlaňe, taňírki, miski, vidlički, ližički...

Ženy v tento deň boli tiež veľmi zamestnané. V prvom rade museli zamiesiť, ušúlať a upésť bráni (svadobný kysnutý koláč), ktoré sa jedli cez celú svadbu. Ich povinnosťou bolo aj očistiť sliepky, ktoré priniesla každá rodina. V tento deň ženy mísili rezance a očistili zeleniny a chren.

Sódár dovézeu sódu, ktorá sa miešala do vína. Cez deň sa jedli bráni a oškvarki a za večeru sa upiekli hurki a krumple. Večere sa zúčastnili všetci tí, ktorí richtuvali, aj so svojimi deťmi.

2. deň - SVADBA.

Kuchárka i so ženami už od rána pripravujú jedenie. Svadba sa začína napoledňe. Najprv prichádza starší družba, zoberie si sklienku pálenky a ide pre starejšeho a jeho ženu, lebo oni musia byť prví na svadbe. Po návrate rozpošle družbú-mláďencú, aby šli po domoch svadobníkov a aby ich ešte raz povolali na svadbu (mnohí, ak ich družbovia neprišli povolať, tak ani nešli na svadbu), taktiež aj pre muziku, ktorá sa zoskupila v niektorom dome hudobníkov. Družbovia a muzikanti cestou spievali a hrali. Starejší po príchode si sadá za vrch stola, každý ženatý chlap sa mu pridá a on ho privíta. Na vchode stojí staršá družica a má okrášlený rozmarín, ktorý chlapom pripevňuje na klobúk (musia jej za to zaplatiť), mládencom na kabáty a dievkam a ženám dáva do rúk.

Keď sa väčšina svadobníkov poschádza, podáva sa obed. Hlavné jedlo je svínskí paprikáš, s ktorým sa podáva kyslá alebo svieža kapusta. Pred jedením sa pila pálenka a po obede víno so sódovkou. Po obede hudobníci hrajú a svadobníci sa zabávajú (tanec, spev a rozhovor).

Keď príde čas, aby sa šlo pre mladú nevestu, starejší povolá mladého zaťa, aby sa šiel odprosiť od svojich rodičov. Mladý zať opakuje slová odprosenia, ktoré mu predrieka starejší:

Tato mój aj mamo moja milá (ak sú prítomní aj starí rodičia, tak aj ich spomenie: Tatostarí mój a mamostará moja), pekne vás prosím, otpusťiťe mi, aš sem vás volakedi ve volačem rozhňevau alebo ublížiu. Tak vás pekňe prosím, otpusťiťe mi, lebo já už iďem k téj sédméj svátosťi, k svatému sobášu a mojéj vivolenéj manželke sa pripojiťi. A vás prosím za ocouské a maťerinské požehnáňí.

Rodičia požehnajú svojho syna a on ich pobozká. Po tomto úkone celá svadba odchádza do domu mladej nevesty. Vpredu idú družbovia a družice s muzikantmi, ktorí celou cestou hrajú a spievajú. Keď prídu do domu mladej nevesty, starejší pridá mladého zaťa a celú svadbu nasledujúcim vinšom:

Drahí braťé a sestri. Mi zme do vášho domu pristúpili, ňeňi to z vóli našej ani z vóli vašéj, ale sa to stalo z vóli Božéj. Lebo písané je v zákoňe Božem, že keť Pán Boch stvárau ňebo a zem, hviezdi, mesác, slnko, rozďeliu zem a vodu, stvoriu ribi morské a ftáctvo nebeské a naposledi aj človeka na svój obras a dau mu méno Adam. Adama Boh zavédeu do raja zemského, ale mu tam samému bolo smutno. Vidiac to, Boh dopusťiu na Adama tuhí sen a vybrau mu pravé rebro a stvoriu mu ženu Evu. Zebuďác Adama, povedau: „Hľa, toto sú kosťi s tvojich kosťí a maso s tvojho masa. Milujte sa nado šecko, mnošťe sa, naplňťe ňebesá a zem!" Timito slovami Boh ustanovil prví stau manželskí. Tak viďíťe, aj títo naší mladí ňeskajším dňem si sebe uzavreli, kcú svój mláďeňeckí a panenskí život premeňiťi a do stavu manželského stúpiťi a ten svatí sobáš na seba prijaťi. A ten svatí sobáš aj tá sédma svátosť nak je na česť a chválu Pánu Bohu, ocovi a maťeri na poťešení a nám šeckím na radosť.

Na tie slová mu starejší mladej nevesty odpovedá:

Drahí braťé a sestri. Mi túto vašu žádosť, kerú sťe nám predložili, kceme ju aj společne s vama vikonať, lebo písané je v zákoňe Božem, že opusťí sin oca svého a céra matku svú a tak sa spojá v jedno ťelo. A tak aj títo naší mladí ňeskajším dňem si sebe zaumíňili, kcú svój mláďeňeckí a panenskí stau premeňiť a do stavu manželského stúpiťi a tú sédmú svátosť na seba prijaťi. A tá sédmá svátosť aj ten svatí sobáš nak je na česť a slávu Pánu Bohu, ocovi a maťeri na poťešení a nám šeckím na radosť.

Po vinši starejší mladého zaťa sa pokloní: „Pochválen Pán Ježiš Kristus." Všetci navzájom si podajú ruky. Mladý zať odchádza k mladej neveste, ktorá stojí na klúči a takto si šepká: „Na zelezi stojím, ťeba sa ňebojím." Keď príde, odkopne ten kľúč od seba. Spolu s mladým sa zhrnú dnu aj ženy a žartujú s prítomnými, hovoriac im, že prišli pre to, čo majú najkrajšé, pričom domáce ženy odpovedajú, že si to nedajú. Nasleduje otproseňí mladej nevesty, ktorá nakoniec všetkých vybozkáva (slová sú identické ako pri odprosení mladého zaťa).

Svadba pokračuje odchodom na sobáš. Najprv ide svadobný sprievod mladého, a to mládenci a dievky, ktorí celou cestou tancujú, potom muzikanti a nakoniec mladý zať so svadobníkmi. Razom za nimi ide aj svadobný sprievod mladej nevesty: mládenci a dievky, muzikanti, mladá nevesta, svatvice (sú dve, a to krstná mať a najbližšia rodina) a ostatní učastníci svadby. Skôr sa šlo do dedinského domu na sobáš predpoludním, a to len mladí a krstní otcovia. V novších časoch najprv sa ide na sobáš do Miestnej kancelárie a potom do kostola. Sobáša sa zúčastňuje celá svadba. Mladá nevesta, keď vychádza z kostola, rozhádže drobné peniaze, ktoré si deti s veľkou radosťou zbierajú.

Po sobáši celá svadba odchádza do domu mladého zaťa. Svadbu predbehnú drdáci. Sú to niektoré svadobníčky, ktoré sa namaskujú a v žartovnej nálade odnesú mladéj šati a aj čo buďe rozdávať.

Prichádzajúcu svadbu rodičia mladého zaťa očakávajú doma. Stoja v pitvore pot komínem (otvorený komín). Keď mladá nevesta vstúpi, pokloní sa: „Pochválen Pán Ježiš Kristus." Rodičia jej odpovedia: „Navekjamen a vitaj u nás. Čo si nám donésla?" Mladá nevesta im odpovedá: „Zdraví, ščasťí, pokoj svatí medzi nami a po smrťi kráľovstvo ňebeské". Po týchto slovách sa navzájom pobozkajú. Prichádza kuchárka s medom a dá ho mladým, kým ostatní sa usilujú dostať z tohto medu, ale dostanú len chren. Keď sa zakončia žarty, mladá nevesta so svatvicami sa usadí a rozdáva dary svadobníkom, najviac deťom, a to orechy, jablká a cukríky, kým v novšej dobe dáva darčeky aj najbližšej rodine (ručníki, ručníčki, košele...)

Okolo 8. hodiny sa začína večera. Okrem mládeže všetci sa pousádzajú. Za vrch stolom sedia mladý zať a mladá nevesta. Po ich boku sú usadené staršé družice. Ďalej na jednej strane sedí starejší ze ženú a na druhej svatvice. Ďalej poradie nie je dôležité a každý si sadá, kde je miesto. Muzikanti hrajú počas celej večere. Starejší, družice a svatvice si dávajú vihrávaťi. Poradie podávania jedál je nasledujúce:

1. Masová poléfka. Pripravená je zo slepačieho mäsa a zelenín. Prvú misu starší družba prináša pred starejšého a zavinšuje: Muzika, stoj! Páňi hosťé, páňi práťelé, pán starejší. Naša paňi kucharka vám skazuje, ščasní večer vinšuje, abi sťe tento náš malí darík vďačne prímali a s ňeho užívali. Do s teho užívať bude, f královstve ňebeskom prebívať buďe. Pochválen Pán Ježiš Kristus. Muzika, hraj!

2. Varené maso a chren. Maso sa varí zo sliepok, ktoré si každá rodina priniesla, a chren je ako prídavok. Družba zavinšuje: Muzika stoj! Tento kohút dobrí bívau, lenže slépki ňepojímau. Popri gonku hrdo išeu, abi skoréj ge košíku došeu. Pekné vám aj péri mau, lenže doma ňesedau. Tu sa ženi naňho nahňevali, veť ho ňeskaj u treťich susedú hledali. Tu sa kohút ňišt ňenádau, jak ón velmi strádau a pretvás sem varení došeu. Pán starejší, ešče vám ňesem trochu chrenu. Ňejecťe chrenu, kerí máťe mrcha ženu, lebo chren a mrcha žena ňemá konca aňi vrcha. Muzika, hraj!

3. Kapusta. Chystá sa z kvasenéj kapusti, do ktorej sa pridajú drobnosti zo sliepky (hrabački, hlava, zúzik, pečenka a vajcá) a bravčové paprčki. Starší družba, keď prináša toto jedenie, tiež zavinšuje: Muzika stoj! Pán starejší, či ho tresňem, uhadňiťe, čo vám ňesem? Či je kapusta a či voda čistá? Pri tem hrnci na dve uši, kucharka sa pri ňej dusí. Hríšná žena oced dala, z jedním vajcem zatrepala. Precca ňeňi jak čo treba, odrešťe si kúščik chleba. A vi, starí, aj vi sťe takí boli, lenže sťe temu ňeňi uš hodní. Ale vás bár aj vištráfe (vihreší), len nak vám litrofku ukáže a tak hu chiťíťe do dvoch rukí a zatáť pijeťe „Pán Boh daj, starí; Pán Boh daj, stará" dok jeden druhého viďíťe. Muzika, hraj!

4. Pečené maso. Je to vlastne bravčové alebo hovädzie mäso pražené na masti. Niekde sa namiesto mäsa podával paprikáš. Prídavok mäsu bol dunst (konzervované ovocie). Vinš pred týmto jedlom znie: Muzika, stoj! Ečše máme gazdu - chlapa, zarezau nám z bradú capa. Capa, capa, jako ťela, odbaví sa svadba celá. Muzika, hraj!

5. Koláče. Každá rodina, ktorá prišla na svadbu, so sebou prinášala aj koláče, a to v taňírku zavázané v ručníku. Všetky sa dali dohromady do dreveného koryta a pri večeri sa nosili na tanieroch všetkým svadobníkom. Po druhej svetovej vojne prinesené koláče sa nemiešali, ale každý dostal svoje. V najstarších časoch na svadbu sa nosili ťahané ríteše, neskoršie pukance, plástové, medové-formičkavé a dnes všetky možné druhy. Starší družba, keď prináša koláče, zavinšuje: Muzika, stoj! Pán starejší, dočíšku ňebolo dosťi. Ešče vám ňesem koláčki cifruvané, rúžičkavé, čo donésli družički. Muzika, hraj!

Počas večere sú ešte dva zvyky, ktoré sa zachovali dodnes. Prvý je, keď kuchárka príde k stolujúcim s obvizanou rukou a zbiera peniaze od nich. Druhý je, keď družba zbiera peniaze mladéj ňeveste na bačkorki. Najprv staršá družica mladej nevesty zavinšuje nasledujúci vinš: Muzika, stoj! Muzika milá, červená, bílá, postoj si máličko, dok prehovorím slovíčko, slovíčko alebo dve. Naša mladá ňevesta sa zdává, svój zelení vínek z hlavi skladá, na druhí sa zmáhá, aby sťe ju napomohli z grošem - z dvoma, z marjáši troma. A keď vi buďeťe svojich sinkú ženiťi a cérički vidávaťi, ona bi sa vám ráda otslúžila. Aš sa ona ňebuďe mósťi, nak sa vám otslúži sám Pán Boch. Muzika, hraj!

Keď družba pozbiera peniaze do taniera, staršá družica mladého zaťa sa poďakuje recitovaním nasledujúceho vinšu:

Muzika, stoj! Páňi hosťé, páni práťelé, pán starejší, naša mladá ňevesta vám skazuje, že vám pekňe ďakuje za ten dar, čo sťe jéj dali. Vi sťe jéj ňedali, ale sťe jéj požičali. Aš sa vám nebuďe mósť otslúžiťi, nak sa vám otslúží sám Pán Boch. Muzika hraj!

Po skončení večere, aby svadobná slávnosť mohla pokračovať ustáleným poriadkom, prichádza starší družba pre mladú nevestu. V ruke nesie tri zažaté sviečky a predstúpi pred starejšeho s otázkou:„ Pán starejší, dáťe mi mladú ňevestu uložiť do bíléj loži?", na ktorú mu starejší odpovie: „Ňé".

Na tretiu družbovu otázku starejší dá povolenie, a to slovami: „Dáme, len abi sa jéj ňišt ňestálo." Družba zahasí sviece a odvádza mladú nevestu do druhej izby, dbajúc na to, aby ju svadobníci ňenagegali. Spolu s mladou do druhej izby odchádzajú aj svatvice, aby mladú nevestu vičepili. Najprv jej zložia z hlavy veniec a potom zavolajú družbu, ktorého úlohou je rosplésť vrkoč. Keď to robí, zoberie si tráčku, ktorou je vrkoč zaviazaný a žiada od svatvíc, aby mu za ňu zaplatili, čo tieto musia urobiť (dlho a žartovne sa vyjednávajú). Pri vyjednávaní ostatné ženy spievajú, a to preto, aby novomanželia nemali hluché deti. Nakoniec mladú oblečú do belafki a na hlavu jej dajú čepec. Pre tak odetú príde starší družba a odvedie ju pred muziku, kde začne s ňou tancovať. Pred starejším sú prichystané dva taniere, do ktorých svadobníci hádžú peniaze a na stôl kladú svoje dary. Každý, kto hoďí peňáze, má právo s mladou nevestou tancovať, alebo aby tancovala s jeho rodinou, tiež aby ich pobozkala atď. Keď sa tanec mladej skončí a svadobníci dajú to, čo mysleli, starejší spolu s niekoľkými chlapmi všetko spočíta a pred celou svadbou vyhlási bilanciu. Týmto je večera skončená a nasleduje zábava s hudbou a piesňami do bieleho rána.

3. deň.

Hneď ráno mladá nevesta aj so svatvicami odchádza do kostola na vácku, kde sa pomodlí Oče náš a Verím a obíde okolo oltára. Staré ženy ju už vonku čakajú. Rozdelí im bráni a páleno. Keď sa vrátia, opravá mladú, vikitkajú ju do kickavého ručňíka. Potom všetci tí, ktorí sú ešte prítomní na svadbe, spolu s muzikú sprevádzajú novomanželov po dedine a zbierajú svadobníkov na obed. Vistrájajú sa šelijaké žarti a každá domácnosť musí zaplatiť póres, ktorý si berú muzikanti. Na obed sa uvaril paprikáš a jedlo sa aj to, čo zostalo od večere. Po obede sa veselilo, novšie dve svadby - mladého a mladej - sa navzájom navštívia a pred súmrakom sa rozchádzajú.

Nasledujúci deň je dňom riadenia domu a roznášania vecí. V tento deň sa aj mladá ňevesta selí. V minulosti mladá dostávala: posťel, duchnu, dva vankúše, slamňaču, plachťičku a kasňu-almáriju, f ktoréj boľi uťeráki, šati, obruse, rubáče...

VELKÁ NOC

Tento najväčší kresťanský sviatok Selenčania vždy nábožne a dôsledne oslavovali. V predchádzajúcu nedeľu - Kvetná ňeďela - všetci si na velkú omšu do kostola priniesli kočátká (= bahniatka) a f procesiji šli okolo kostola.

Na Zelení štvrtek vo večerných hodinách chodilo sa na Kalváriju modliť sa.

Na Velkí pátek býva prísny pôst. V tento deň sa jedáva len pukaná kukurica, suché chleba a pije sa voda. Mládež stráží hrop mŕtveho Ježiša, ktorý je urobený v kostole.

Na Bílú sobotu, keďže pôst ešte trvá, sa pečú a jedia sirové lepňíki. Zároveň sa chystajú veľkonočné jedlá - obvárá sa šunka, klobása a vajcá, z ktorých sa viaceré i farbia. Varí sa aj huspeňina. Večer o 6. hodine zvyčajne býva svätá omša Skríseňí a po omši ide procesija s kostela k ďeďinskému domu po kríš.

Na Velkú noc ráno o 3. hodine ženy šli na Kalváriju (je to na pamiatku žien, ktoré šli navštíviť Ježišov hrob, ale ten bol prázdny), tam sa modlili a nakoniec zaspievali pieseň Pán Ježiš Kristus z mŕtvich stau. Na maléj omši sa svätili veľkonočné jedlá.

Veľkonočné sviatky sa končia v pondelok a utorok, keď je oblévačka. V pondelok chodia oblievať chlapci a v utorok dievčatá. Oblievalo sa vodou, kým dnes rôznymi voňavkami. Oblévári dostali pitie a koláče, kým dnes sa chystajú rôznorodé darčeky so sladkosťami, najmä pre deti z rodiny.

Jeden zvyk, ktorý zanikol pred druhou svetovou vojnou a je tesne viazaný k Veľkej noci, je Kiselica - odohrávala sa na Kvetnú nedeľu. V ten deň chudobné dievčatá (v skupinke boli tri) vyhotovili si Kiselicu. Je to spravená bápka na kolíku, hlavu mala z plátna, tvár mala namaľovanú ako žena, na hlave uviazaný ručňík a oblečenú mala béňu, rancošku a keteňu.

OLTÁRE

Sviatok Najsvätejšie Kristovo telo a krv (Božie telo) sa slávi vo štvrtok po sviatku Najsvätejšia Trojica. Na tento deň bolo a je zvykom robiť oltáre. Sú štyri, podľa štyroch svetových strán. Majú aj svoje mená, podľa toho, kde boli umiestnené: Keslérou, Obrou, Kaňou (bol vymurovaný) a Orafcou. Oltár vyzeral takto:

Pred domom zakopali štyri stĺpi, hore z dosák urobili strechu, bočnú a vrchnú stranu obložili poňvami, vnútro vyložili bielymi plachtami, na ktoré zavesili nábožné obrazy, vchod sa okrášlil upleteným vencom s krušpánu a kvíťá, vo vnútri bol stôl, na ktorý postavili kríž a sviečky, všetko toto bolo ozdobené najrozličnejšími kvetmi, ktoré nadonášali ženy zo svojich záhrad.

Chlapi deň pred sviatkom na kočoch odišli do lesa nasekať haluze-konáre a nimi označili cestu, po ktorej má ísť procesija (cestu označili do kostola k oltárom tak, že z každej strany zapichli na asi 5-6 metrov konár). Tiež tak nakosili sviežu trávu a ňou posypali cestu, ktorou šla procesia. Procesia sa pohybovala od kostola k Obrovmu oltáru, potom šla ku Keslerovmu, ďalej k Oravcovmu a nakoniec ku Kaňovmu.

Procesiu predvádzali zástavi, ktoré niesli mládenci a dievky, nasledovali deti, mládenci, dievky, chlapi, nevesťički (dievčatá, ktoré toho roku boli na prvom svätom prijímaní, boli odeté ako nevesty, kráčali pred svátosťú a celou cestou rozsýpali kvety), cirkevňíci s podňebím, pod ktorým kňaz niesol monštranciu a nakoniec ženy.

Ak sa stalo, že bolo zlé počasie, oltáre sa robili v kostole. Tento zvyk sa zachoval dodnes s tým rozdielom, že oltáre sa robia len v kostolnéj záhratke.

PRÁTKI

Keď sa skončili poľné práce, mládež chodievala na prátki (začiatok októbra - po báčskom jarmoku). Boli také gazdiné, ktoré za malú úhradu prenajali jednu izbu dievčatám a chlapcom, kde dievčatá mohli pracovať a mládenci zabávať sa. Keď sa taká osoba nenašla, tak sa mátki zorganizovali a choďili na tíďen. Aj vydaté ženy mali svoje osobitné prátky, ale nie s nevydatými.

Každá dievka, ktorá chodila na priadky, musela gazdinej dať: jedno kolenko, jedno klkové praďenko a zaplaťiť za potrošení petrolín. Mládenci, ktorí navštevovali viaceré priadky, mohli prichádzať všade, kde zaplatili. Dievčatá sa pri pradení veselo zabávali: žartovali a spievali. Viackrát si varili kukuricu, a to slatkú a makovú. Netrpezlivo očakávali mládencov, najmä tie, ktoré mali svojich vyvolených. Mládenci vystrájali huncútstva. Streda a piatok boli dňami, keď mládenci dievkam brali praslički. Ktorej dievke vzali, tá musela toho, ktorý jej vzal, pobozkať.

PREPRÁDAŇÍ ZORI. Len raz polovicou zimy, obyčajne vo štvrtok, dievčence si zorganizovali toto preprádanie zory. Mládenci v tento deň nemali prístup na priadky. Dievčence sa dohodli, kedy bude táto zábava a potom každá priniesla z domu to, čo mala. Gazdiná cez deň naťahala ríteše a večer sa piekli. Večer sa varil i paprikáš. Jedlo sa o polnoci a pila sa sóda a krakle. Aj pred večerou aj po nej dievky prádli a spívali.

DRDÁCI boli jedným druhom zábavy. Na jedných priadkach ich prichystali, a to troch, a potom obchádzali ostatné miesta, kde boli priadky. Jedna dievka sa obliekla na ňevestu ve vencoch a s ňou šli dvaja chlapci na koňoch (koňe boli urobené ako hračky). Zvedavé dospelé ženy, aby mohli vidieť svoje budúce nevesty, tiež chodili ako drdáci na dievčenské priadky, kde vystrájali rôzne žartovné kúsky.

Do obdobia priadok zapadajú aj dva dôležité zvyky. To sú Mikuláš a Lucka.

MIKULÁŠ. Sviatok tohto kresťanského svätca sa slávi 6. decembra. Sv. Mikuláš je známy svojou láskou k chudobným, ktorých všemožne napomáhal. V predvečer tohto sviatku všetky deti si očistili topánky a položili ich do okna, aby im Mikuláš mal kde dať dary. Dary však dávali rodičia, a to podľa toho, ako si dieťa zaslúžilo; dobré dostávali rôzne lahôdky, kým zlé cibuľu, cesnak, prútik... Na priadkach to vyzeralo trochu inak. Kým dievčence normálne priadli, mládenec sa obliekol za Mikuláša - dau si bundu naopak, aj šubaru si dau naopak, s česanich konopí si spraviu bajúse a bradu, okolo pásu si zavázau reťas, v jednéj ruke mau kiják a v druhéj zvoňec. Keď takto ozdobený prišiel na priadky, ešte vonku zazvonil zvončekom, a keď vstúpil do izby, išiel okolo po izbe, žiadal od dievok prežehnať sa a modliť a tá, ktorá to neurobila, bola bitá. Ktorá sa pomodlila, za odmenu dostala súški (osušené višne, jablká a slivky).

LUCKA. Sviatok sv. Lúcie sa slávi 13. decembra. Večer pred sviatkom choďá Lucki. Lucki boli väčšinou dospelé ženy, ktoré sa pre túto príležitosť obliekli takto: Oblékli si bílú sukňu a bílú keteňu, na hlavu si dali sítko a na ňeho bílí obrus, zubi si spravili s krumpli, tvár si namočili a potom sfúkli do múki, ot čeho jím zostala bílá, v jednéj ruke mala prúd a kapselku, v keréj mala súški a orechi a v druhéj mala ešče jednu kapselku, v keréj mala polenká, keré poďelila šeckím ďífkám a oni jéj museli na polenko namotať s pradzi, kerá ňekcela dať, bola bitá s prutem, kerá dala, tá bola viplaťená orechami a súškami. Lucky navštevovali aj domácnosti, kde boli deti. Od detí žiadali pomodliť sa a dobre ich obdarovali.

Priadky obyčajne trvali do Fašangí. Čo sa napriadlo, na priadkach i v každej domácnosti, muselo sa aj finalizovať, čiže otkať. Tkanie bolo veľmi dôležité, lebo za natkané vrecá gazdiné v obchode vymenili partéku na šati (partéka sa použila na ušitie nových šiat pre deti, ktoré po prvýkrát mali oblečené na Kvetnú nedeľu, lebo len dieťa s novým odevom šlo v túto nedeľu do kostola), taktiež zaobstarali drobnosti pre domácnosť (cukor, soľ, korenie). Keď ženy na kolovraťe naprádli pradzu, aby ju ďalej mohli používať, museli na motovidle urobiťi praďenká, ktoré vyprali v mašiňe a visekali pístem na perácéj stolici. Ešte raz ich dobre vyprali a našlichtuvali (šlichta - uvarená múka, trochu mydla, masti, bielej farby a cesnakové suché listy) a po vytrasení ich osušili. Suché praďenká sa ďalej zvíjali na zvijákoch a snuvali na snuvákoch. Všetko takto prichystané sa navijalo na krosná, a to tak, že sa nabíralo na ňiťevňice a do brda a usilovnou prácou s člnkem sa tkalo. Tkali sa: vrecá, plátno (na obruse, uťeráki, gaťe, rubáče) a harki.

FŠECH SVATICH. (1. novembera)

Tento deň je pamiatka na zosnulých. Živí sa usilujú zriadiť hroby svojich zosnulých. Hroby okopú a zanesú novú kyticu sviežich kvetov. V tento deň popoludní väčšina dedinčanov odchádza na cintorín. O 1. hodine pán farár odbaví večérňu, po ktorej každý ide k svojim nebohým a pri zapálenej sviečke pomodlí sa za nich.

VÁNOCE

Vianoce, narodenia Ježiša Krista, je sviatok lásky, odpúšťania a nádeje. Z hľadiska zvykov je zaujímavý prípravný deň pred Vianocami, ktorý sa menuje Ščedrí ďen. Je to aj sviatok prvých rodičov Adama a Evy.

Na Ščedrí ďen býva prísny pôst. Gazda sa usiloval predpoludním vyčistiť maštaľ a chlievy, prichystať si všetko potrebné na zajtrajší deň, lebo cez Vianoce sa nepatrí pracovať. Gazdiná v tento deň vstávala zavčasu: musela napiecť chleba a popri chlebe aj pupáki, cipavek a sirové lepňíki, ktoré boli jediným pokrmom cez deň. Tiež tak piekla aj slatké koláče-pukance. Jej úlohou bolo aj uvariť huspeninu.

PASTÍRI. Pastieri v tento deň už od rána začali navštevovať svojich gazdov. So sebou nosili snopek prutú. Keď prišli do domu, najprv zavinšovli vinš a potom dali gazdvi vyťahovať pruti (verilo sa, že koľko prútov vytiahne, toľko prasačka buďe mať prasec). Gazda ich ponúkol medovím pálením a gazdiná im dala cipavek.

V tento deň sa dbalo aj na to, kto prvý príde do domu. Verilo sa, že ak príde chlap, tak všetko narodené toho roku bude mužské, a ak príde prvá žena, tak všetko bude ženské.

Ústredným bodom tohto dňa je vánočná večera. Večeralo sa medzi piatou a šiestou hodinou. Kto bol hlava rodiny, pred večerou prichystal do merički potrochu zo semien a položil to na lavic, kde bol aj stromček. Pod okrášlenú jedličku dala sa aj kotarica s jablkami, orechmi, súškami a cukríkmi. Všetci z rodiny, ktorí len mohli, sa zúčastňovali na vianočnej večeri. Gazdiná položí na stôl všetko, čo je potrebné na večeru, lebo počas nej musela sedieť za stolom, keďže sa verilo, že tak aj kvočki budú dobre sedieť a ňerozbehajú sa. Keď sú všetci okolo stola, gazda odíde pre snopek slami, ktorý symbolizuje Ježiškove jasle. Keď vstúpi do izby, zavinšuje:

Vinšujem vám títo slávné svátki: Adama aj Évi, Krista Pána naroďeňí, aj svatého Štefana a Jána, abi nám dau Pán Boh zdraví, ščasťí, hojné Bošské požehnáňí a po smrťi královstvo ňebeské.

Všetci odpovedia: „Pán Boh daj". Gazda položí slamu pod stôl a všetci účastníci sa pomodlia Oče náš, Zdravas a Sláva. Keď si sadnú, rozdelia si oplatki, ktoré s medom a cesnakom zjedia. Každý s kotarici si zoberie jeden orech, nepozerajúc sa pritom, ktorý rozbije a ak vnútro orecha je zdravé, aj on bude nasledujúci rok zdravý a ak nie je zdravé, aj on bude chorý.

Gazda zoberie jedno jablko, rozdelí ho na toľko čiastok, koľko je stolujúcich, a každému dá jeden kúsok. Pripomenie všetkým, že kdekoľvek budú, aby si len spomenuli na to jablko, ktoré im pripomenie, že jestvuje dom, kde ich vždy čakajú s láskou. Keďže je pôst, aj jedlo je pôstne: zapražená poléfka alebo ribacá poléfka a makové pupáki. Po večeri jedlo sa pospremalo, ale zvyšky nechali sa na obrusi a len po Vianociach sa vytriasli hydine a psom. Po večeri deti odchádzali spívať a dospelí čakali spívárú. Spívár, keď prišiel do domu, predo dvermi alebo pod oknom zaspieval vianočnú pieseň a vstúpil dnu, kde ho obdarovali.

O polnoci vždy býva pólnočka, na ktorej sa väčšina usiluje zúčastniť. Po návrate sa jedáva huspeňina.

MLÁĎATKÁ (28. decembra)

Sviatok sv. neviniatok sa slávi na pamiatku nevinne povraždených detí, ktoré Herodes rozkázal pozabíjať po Ježišovom narodení. Na tento deň selenčské deti so sebou nosili pruti a keď jedno dieťa postretlo druhé, tak sa ho spytovalo: „Kolko bolo mláďatek?" Ak dieťa vedelo odpoveď, tak rýchlo odpovedalo: „4444", ale ak nevedelo, tak ho to druhé dobre vyšibalo prútom a povedalo mu správnu odpoveď.