Selenča ako aj iné osady v Báčke a v širšom zmysle vo Vojvodine leží na území veľmi bohatom z hľadiska archeologického. Hoci dodnes na tejto pôde nebola vykonaná rekognoskácia, ani iný systematický prieskum, vďaka náhodile nájdeným črepinám keramiky z medenej a bronzovej doby teraz vieme, že Selenča a jej okolie mali obyvateľov v dávnej minulosti, ešte pred niekoľkými tisícročiami. Je celkom možné, že na tomto území bol život aj v dobe kamennej, ale z tých čias zatiaľ neexistujú materiálne stopy.
Prvé archeologické nálezy z okolia Selenče, okrem tých, ktoré voľakedy boli v školskej zbierke, pôvodia zo selenčskej Pustary (fragmenty keramiky a vŕtaná kamenná sekera) a našiel ich na svojej roli Juraj Berédi. Tu sa voľakedy nachádzala osada (niekoľko domov ?) z doby medenej, presnejšie pred 3.500 rokmi.
Sú aj iné náhodilé nálezy. Štefan Kesler-Pišta na svojom pozemku na Teleku vyoral väčšie množstvo halštatskej keramiky a keramiky z bronzovej doby. Tento pozemok leží na vyvýšenine, takže osada, ktorá tu mohla byť, bola chránená pred záplavami Dunaja, ktorý v tom čase mal vysokú hladinu, vylieval sa a plavil pozemky nižšie od 80-82 metrov. Na tejto vyvýšenine jestvovala osada aj z neskorého stredoveku. Tu bol nájdený poškodený železný meč, ktorý podľa typu datuje z 13.-14. storočia.
Osobitne významný je nález v bezprostrednej blízkosti Selenče. Sú to hroby z doby sťahovania národov, doba 1. AVARSKÉHO CHANATU (640. rok nášho letopočtu).
Aj dnes pamätám ten deň, keď môj otec, ktorý bol lekárom v Selenči, prišiel domov a vyrozprával, ako robotníci, ktorí kopú kanál, našli zlatú korunu údajne a nejaké hrobky. Taká rozprávka o „poklade" vyvolala zvedavosť u chlapca, ktorý vtedy mal 13 rokov. Až o 50 rokov legenda dostala aké-také vysvetlenie.
Za okupácie roku 1943 v selenčskom chotári (vtedy Bácsujfalu) sa konala meliorácia. Pri kopaní kanála boli odhalené hrobky (niekoľko hrobov), v ktorých boli rôzne predmety. Pozemok, na ktorom sa kopal kanál, patril Rímskokaolíckej cirkvi. Niektoré nálezy z hrobov odniesli do Historického múzea v Budapešti. Sprievodné dokumenty (doklady) hovoria, že tieto nálezy pôvodia z hrobky preťatej kanálom.
Podľa správy (nemusí byť pravdivá), ktorú vtedy poslali do Budapešti, robotníci pri kopaní kanála nadišli na niekoľko hrobov. V týchto hroboch okrem iných nálezov bolo mnoho šperkov, častí konského výstroja, kovový vrch oštepu, podkovičky a ešte mnoho drobností. Robotníci hovorili že, vo vykopanom kanáli sa jasne mohli vidieť hrobové jamy a tu i tam zo zeme vyčnievali ľudské kosti.
Materiál, ktorý stihol do múzea v Budapešti, bol rôznorodý. Niektoré predmety možno zaradiť medzi rarity, lebo sú vyrobené zo zlata. Za účelom dôkladnejšieho prieskumu hrobov Historické múzeum z Budapešti do Selenče poslalo archeológov Nándora Fetticha a Jánosa Kalmára, ktorým sa pripojil aj Dezö Czallány zo Segedína. Títo archeológovia v Selenči zistili, že spomenutý materiál pôvodí z rôznych častí kanála, ale nemohli zistiť, kde sa nachádzali tie rozkopané hroby. Dôkladnou selekciou nájdeného materiálu vyčlenili nálezy, ktoré pôvodili z avarských hrobov. Osobitnú skupinu tvoria predmety nájdené v bronzovom kotlíku. Vykonali sa skúšobné sondy, kde bol nájdený kotlík, ale sa zistilo, že tu nieto stopy po pochovávaní. Dôkladnejší prieskum lokality nebol vtedy možný pre veľké množstvo vykopanej zeme nahádzanej popri kanáli. Na tabuľke 1 a 2 sú ukážky niektorých predmetov nájdených v týchto hroboch a časti konského výstroja, vyrobeného zo zlatého plechu.
V Selenči je ešte jeden nález a lokalita, taktiež náhodou odhalená. Za účelom hodnovernosti údajov a okolností, za akých bola táto lokalita odhalená, poprosil som pani Dušanku Trajkovićovu, kustódku múzea v Sombore, manželku nebohého archeológa Čedomíra Trajkovića, ktorý urobil vykopávku v Selenči, aby podľa jestvujúceho denníka napísala článok o tomto výskume. Článok v skrátenej forme s ilustráciami, ktoré som dostal, podávam bez zasahovania do textu.
Laténska Hrnčiarska Pec v Selenči
V auguste 1981 pri kopaní jám na postavovanie stĺpov „čardáku" na kukuricu vo dvore Štefana Durandziho v Selenči, Čajakova 69, objavili väčšie množstvo laténskej keramiky. Archeológ-amatér Sergej Karmanski z Odžaku oznámil toto somborskému múzeu. Toto miesto ihneď navštívil, so súhlasom Pokrajinského ústavu pre ochranu kultúrnych pamiatok v Novom Sade, archeológ Čedomir Trajković. Ochrannú vykopávku a prieskum tejto lokality prebralo a vykonalo múzeum v Sombore od 21. do 23. augusta 1981. Prostriedky na tento výskum zabezpečilo Mestské múzeum v Sombore a ľudí na fyzické práce dala Muzeologická sekcia zo Selenče.
Na mieste, kde našli najviac fragmentov keramiky, bola otvorená sonda 3 X 3 metre. V hĺbke 0,50 m nadišlo sa na pozostatky steny kupoly pece, omazanej bielou močiarnou hlinou. Stena kupoly pece bola zachovaná do výšky 0,60 m. Vyberaním vrstiev zeme z vnútra pece sa našlo väčšie množstvo fragmentov laténskej keramiky. V hĺbke 1,10 m odhalili masívnu okrúhlu kovovú platňu, oblepenú taktiež bielou močiarnou hlinou, s okrúhlymi dierami pre teplý vzduch, priemeru 0,05 až 0,07 m, navŕtanými v koncentrických kruhoch. Táto platňa bola hrubá 0,10 m. Pod platňou našli znovu okrúhly priestor podelený jednou stenou na dve časti. Výška tohto priestoru bola 0,50 m. Bolo to ohnisko, pozostávajúce z dvoch častí. Ohnisko pece sa nepreskúmalo úplne, lebo jeho časť už bola zbúraná zakopaným stĺpom pre „čardák". Priestor pod okrúhlou platňou (čiže ohnisko) bol zakopaný do vrstvy močiarnej hliny. V tejto časti objektu steny boli hrúbky okolo 0,10 m, omazané hlinou a zapečené vysokou temperatúrou.
Ide o pec so zaoblenou kužeľovitou kupolou na pečenie keramiky, čiastočne zakopanej do zeme, s dvojdielnym ohniskom a masívnou platňou s otvormi, cez ktoré prúdil teplý vzduch do kupoly a v kupole sa nachádzali nádoby prichystané na pečenie. Na regulovanie teploty sa otvory na masívnej okruhlej platni niekedy zatvárali keramickými zátkami, alebo kusmi keramiky. Kupola sa zatvárala, keď sa do pece naskladali všetky nádoby z hliny. Po vykonanom pečení horná časť kupoly sa otvárala, aby sa mohli vybrať pečené výrobky.
Pece na pečenie keramiky s kužeľovitou kupolou z neskorého laténu sú dosť časté v strednej a juhovýchodnej Európe. Na Gomolave odhalili 16 keramických pecí s valcovitou kupolou, s jednodielnym alebo dvojdielnym ohniskom.
Technika pečenia nádob v zatvorenej kupole za pomoci vrelého vzduchu, ktorý prúdi cez okrúhle otvory na platni, sa používala ešte pred laténskou dobou* a zachovala sa aj neskoršie v antickej dobe. V Juhoslávii sa uplatňovala skoro všade pozdĺž Dunaja.
Keď sa bude zhotovovať archeologická topografická mapa tejto časti Báčky (Selenča a okolie), archeológovia dôkladným prieskumom a obchádzkou terénu pravdepodobne nájdu početné lokality, ktoré istotne jestvujú a čakajú na odhalenie.
