Divadlo v Selenči

„V tom krutom boji, ako človek pojediný, ani národ zároveň, neovládze, neobstojí, ak sa k dielu nepričiní, s chuťou, scela, od umu síl do ramien... Len kto kráča, dôjde cieľa: ako Slnko každý deň."

P.O. Hviezdoslav

A práve tá húževnatosť, pracovitosť, usilovnosť, vzdorovitosť, sebadôvera a trpezlivosť pomohli slovenskému človeku, aby v novom prostredí obstál, aby tu na Dolnej zemi každý deň dosahoval cieľ. Dvestopäťdesiat rokov slovenský ľud na týchto priestoroch celkom úspešne odoláva rečovým útokom atakom okoložijúcich národov. V tomto dvaapolstoročnom jestvovaní slovenský človek nielenže zachoval svoju reč a obyčaje, ale sa ich snažil od samého príchodu na Dolnú zem rozvíjať a obohacovať. Nie iba motyka a kosák nachádzali miesto v usilovných rukách Slovákov, ale sa v nich odpradávna udomácnila aj tabuľka s grifľom. Okrem hmotných statkov závažným cieľom v živote našich predkov bolo ogramotňovanie a rozširovanie kultúry. V izolovanom dedinskom prostredí, akým bola Selenča v minulých storočiach, to vzdelávanie nešlo až na takú úroveň ako v iných slovenských osadách. Občania sa obyčajne uspokojovali s tým, že sa naučili čítať, písať a počítať. Spravidla celková kultúra jednej osady priamo súvisela s farárom, učiteľom alebo nejakým učeným človekom. Ak sa títo mali k činu, tak sa v dedine vždy niečo dialo, a naopak - ak sa ku kultúre správali ľahostajne, nevycítili potreby občanov a nič nepodnikali, prostredie sa konzervovalo.

V Selenči takmer nemáme staršie záznamy o kultúrnom živote, zjavujú sa až koncom minulého storočia, keď tu učiteľom medzi evanjelikmi bol Ján Čajak. Ján Čajak prišiel do Selenče v decembri 1893. Učiteľoval do 15. októbra 1899, keď sa presťahoval do Petrovca. Je celkom logické, že práve Čajakova prítomnosť v Selenči bola vzpruhou k divadelnej činnosti a že práve za jeho pôsobenia v Selenči bola zahraná prvá divadelná hra.

Ako učený človek, ktorý mal k obyčajným ľuďom a písanej reči blízko, Čajak prinášal do Selenče slovenské časopisy, knihy a stále spolupracoval s inými slovenskými prostrediami. Zadovažoval ľuďom na čítanie knihy a brožúrky z Petrovca, kde už vtedy jestvovala knižnica NEDEĽNEJ ŠKOLY PETROVSKEJ. Čajak mal v Selenči aj príbuzného dobrého spolupracovníka a veľkého národovca evanjelického farára Karola Medveckého, ktorý ho ihneď po svojom príchode na Dolnú zem aj zamestnal v Selenči. Za takých okolností sa do rúk Juliany Medveckej, manželky ev. farára, dostala kniha jednoaktoviek Alexandra Fredra v preklade Viliama Paulinyho, vydaná tlačou a nákladom kníhtlačiarsko-účastinárskeho spolku v turčianskom Sv. Martine roku 1871. Sú v nej divadelné hry PÁN TOMÁŠ, STO DUKÁTOV ODMENA a BOL V PARÍŽI.

Juliana Medvecká si hry naštudovala a rozhodla sa režírovať PÁNA TOMÁŠA. Koncom jesene 1894 angažovala potrebný počet hercov (9 osôb) a za dlhých zimných večerov nacvičila s nimi túto jednoaktovku. Premiéra, čiže vystúpenie bolo na Tri krále 6. januára 1895 v školskej učebni pri evanjelickom kostole. Známe je aj obsadenie niektorých úloh. Tak Tomáša Kukleníka hral Andrej Šefčík, holič, Ambra Dubského Ján Šefčík, kováč, a sluhu Gašpara Pavel Šefčík, obuvník. Obsadenie ženských úloh sme nezistili.

Konfesionálne rozdiely v Selenči sa prejavovali aj v divadelnom ochotníctve. Tak katolíci hrávali divadlo v krčme u Jána Morgensterna a evanjelici zase v krčme Jána Častvana.

Podľa rozprávania Adama Gašparovského, narodeného roku 1875, u katolíkov korene divadla treba hľadať taktiež v tom ďalekom roku 1895. Menovaný rozprával (Adamovi Ragovi r. 1958), že ako dvadsaťročný účinkoval v divadelnej hre, ktorú nacvičil učiteľ Edmund Kaňa. Bolo to vraj niečo na smiech robené a vystupovali iba dvaja herci. Vystúpili vraj v školskej učebni pri rímsko-katolíckom kostole.

Dolnozemský Slovák (IX, 1911, č. 20.) píše: „Dňa 17. a 19. februára 1911 predstavila nám naša mládež divadelné hry: Matka a Zimozel. Od 150 rokov, ako je dedina dedinou, bolo to snáď tretí raz u nás." Dá sa teda predpokladať, ak to bolo tretí raz, že potom Pán Tomáš v roku 1895 bol prvý raz a jednoaktovka Bol v Paríži bola druhýkrát.

Na to druhé divadlo v Selenči si dobre pamätala Anna Zorňanová, narodená Pažitnajiová, ktorá A. Ragovi v roku 1958 vyrozprávala, ako v jednoaktovke Bol v Paríži hrala Sidóniu, Ján Brtka hral Jánoša Vagu, starého kapitalistu, Pavel Šefčík sluhu Jozefa Kotúlku a Zuzana Liptáková komornú Zuzku. Hru prednesenú roku 1897 nacvičila Juliana Medvecká. Vystúpenie bolo v učebni ev. školy a návštevníci učitelia, remeselníci, rodičia a príbuzní hercov. Nové divadelné predstavenie Medvecká urobila potom až roku 1911. V tej režisérskej prestávke sa jej narodili dve deti a dá sa predpokladať, že bola zaneprázdnená ich opaterou. Keď sa znovu vrátila réžii, nacvičila divadlá Zimozel a Matku, ktorých premiéry boli už spomenutého 17. a 19. februára 1911.

V rokoch 1911 až 1914 evanjelici a katolíci a v rámci hasičského spolku zahrali divadelné hry On je hluchý a Diabol v raji manželskom (18. júna 1911). Nasledovali hry pod vedením Juliany Medveckej Kríž pod lipami (14. a 16. februára 1912) a SVEDOMIE od T. Vansovej (roku 1913).

Medzi dvoma vojnami, teda v rokoch 1918 - 1941, divadlá v Selenči, často súbežne, nacvičovali aj katolíci aj evanjelici. Neskoršie si vymieňali aj hercov, ktorí sa osvedčili niektorými úlohami. Aktívni režiséri v tom období boli: Juliana Medvecká, Fraňo Berkeš, učiteľ, Štefan Turčan, účtovník miestnej banky, Juraj Miškovic, učiteľ, a Mária Dobríková-Klobušická, učiteľka. Najdlhšie s divadlom v Selenči pracovali Juliana Medvecká (1895 - 1930) a Fraňo Berkeš (1926 - 1941).

V medzivojnovom období boli roky keď divadlá vystali, ale neraz v jednom roku Selenčania predviedli niekoľko divadelných hier. Na základe rozhovorov so starými ochotníkmi, ktoré v roku 1958 zaznamenal, a fotografií, ktoré zozbieral učiteľ Adam Rago, možno s istotou tvrdiť, že v roku 1927 bola hraná hra Medveď a víla v réžii J. Medveckej. Potom v roku 1935 učiteľka Mária Dobríková nacvičila Exekútora v sukniach a r. 1936 Rozmarín.

Táto divadelná hra je zaujímavá preto, že v nej vystúpili miešané herecké kádre (evanjelici a katolíci) u Morgensterna v katolíckej časti osady. Po nej nasledovali mnohé premiéry s takýmto zmiešaným zborom.

V roku 1936 na programe bola aj hra Dobrá bolesť, čo dá pojesť a r. 1937 hry Veno, Bludár, Drotár a Vzorný národovec. Čertov mlyn Selenčania zahrali v roku 1938 a Pánik a Sluga sam ponizan r. 1939. Márnotratného syna predviedli r. 1940 a pred samou vojnou r. 1941 hry Truc na truc a Obyčajný človek.

Medzi dvoma vojnami podľa spomienok občanov a hercov boli predvedené tieto divadelné hry: Svätojánska noc, Opustená, Mariša, Striga, Strídža spod hája, Až lipka zakvitne, Elenkin výlet, Javornícky richtár, Nebezpečná tetka, Pytač z panského domu, Strýko z Ameriky, Matka, Hriech, Testiná do domu - spokojnosť z domu, Zmarené námluvy a iné. Čítací kruh a Čítací spolok v Selenči medzi vojnami mali už veľmi silné a spoľahlivé herecké kádre. V tom období sa máloktoré divadlo odohralo bez Juraja Grňu, Ivana Kováča, Michala Liptáka, Boženy Medveckej, Jozefa Jochu, Pavla Surového, Michala Kaňu, Jána Valenta, Juraja Berédiho, Pavla Častvana, Michala Čapandu, Pavla Naďa, Martina Čapandu, Štefana Trusinu, Pavla Čapeľu, Márie Marekovej, Margity Berkešovej a mnohých iných. Najlepší herci začali hrávať v obidvoch divadelných súboroch.

Od roku 1941 do oslobodenia r. 1945 sa divadlo nehralo. Ešte ani dobre delá nezatíchli, keď múza prehovorila. Prvé kroky na oživení divadla urobil študent Michal Zolárek (dnešný farár rímskokatolíckej cirkvi v Selenči), keď roku 1945 nacvičil s mládežou divadelnú hru s náboženskou témou. Účastníci spomínajú, že vtedy na programe boli aj recitácie a zborové piesne. Názov divadla si však nezapamätali.

Po vojne sa divadlá krátko hrávali v už spomenutých krčmách, kým nebola uschopnená trochu priestrannejšia sieň v bývalom notárovom dome (na Ulici Vajanského, hneď popri Mandáčovom dome, ináč na mieste dnešnej školy; potom až po uhol Sládkovičovej ulice sa nachádzala budova školy, zvaná ovoda). Niekoľko rokov po vojne Selenčania si vybudovali družstevný dom a v ňom priestrannú sálu. Na výstavbe objektu pracovali skoro všetci občania. Každý práceschopný občan musel prísť odpracovať niekoľko dní (skladať, čistiť tehly, alebo prevážať stavebný materiál svojím záprahom z Golodobry). Štátnym rozhodnutím, expropriáciou a agrárnou reformou, časť chotára zvaná Golodobra bola pridelená Sedliackemu pracovnému društvu generála Štefánika v Selenči. Na Golodobre mal pred vojnou veľký pozemok a sálaš Nemec Hermann, ktorý koncom vojny musel zutekať. Selenčania sálaš rozobrali a vystavali prvé maštale družstva, ale i na tú dobu krásny družstevný dom. Výstavba a zriaďovanie domu trvali až do roku 1951.

Od vojny do roku 1949, keď bol formovaný Kultúrno-osvetový spolok Jána Kollára, sa divadlá hrávali pri rôznych organizáciách a kluboch (MOMS, AFŽ (Antifašistický front žien), syndikátna organizácia, Národný front, Čítací kruh, Remeselnícke družstvo, športový klub Kriváň a neskoršie aj Dobrovoľný hasičský spolok). Už 16. februára 1946 v rámci Čítacieho kruhu bolo predstavenie Z otroctva k slobode. Roku 1947 syndikátna organizácia predviedla divadelné hry Náš pán minister a Mariša. Čítací spolok zahral Škriatka a Zaživa v nebi. Roku 1948 divadelníctvo zapadlo do kompetencie MO Matice slovenskej. V tom roku selenčskí ochotníci zahrali Kamenný chodníček, Už sú všetci v jednom vreci, Ženský zákon, Chudobná rodina, Matka a v organizácii AFŽ Nepriateľ žien. Roku 1949 sa divadelníctvo dostava do rúk Kultúrno-osvetového spolku Jána Kollára, ktorý dáva dokopy všetkých ochotníkov oboch konfesií v Selenči. O rok-dva sa predsa oddeľujú požiarnici a osobitne nacvičujú divadlá, v ktorých iba zriedkavo účinkujú príslušníci evanjelického vierovyznania. Roku 1949 divadelná odbočka KOS-u hrá doma a na súťaži v Pivnici Statky-zmätky a v nasledujúcom roku účinkuje s Podozrivou osobou na divadelnej súťaži v Laliti.

Divadlo v Selenči svoj plný rozkvet zaznamenalo roku 1951, keď dali do prevádzky veľkú divadelnú a kinosieň v novom družstevnom dome. Dlhoročný ochotník a aktivista spolku Ján Čapeľa zaznamenal, že v tom roku bolo nacvičených a predvedených až päť divadelných hier: 6. januára Pytačky od A.P. Čechova, 2. februára Hora volá od Miloša Gontku, 26. marca Mozoľovci od Š. Králika, 2. mája Moc od B. Nušića. Požiarnici zahrali dve divadlá: Už sú všetci v jednom vreci a Čo povie svet.

Na celkom zakončenom a vybavenom novom javisku v družstevnom dome sa ako prvá zjavila hra HORA VOLÁ, a to 2. februára 1951. Javisko bolo vybavené krásnou, červenou plyšovou pohyblivou oponou, reflektormi, nadkrytým priestorom pre šepkára a iným, na tú dobu súčasným zariadením. Za takých priaznivejších podmienok predviedli premiérne hru Hora volá.

Roku 1952 sa Selenčania predstavili s dvoma hrami: 20. apríla to bola Gogoľova Ženba a 29. novembra Medveď od A. P. Čechova. V tomto období s hasičským divadlom pracoval veliteľ DHS Ivan Kováč a pri KOS-e pokrokový roľník Juraj Krížov, ktorý ako samouk viedol divadlo 18 rokov. Divadelná odbočka požiarnického spolku roku 1952 predviedla tri divadelné hry: Gábriškini pytači, Vykopaná žena a Hrob lásky. Roku 1953 hasiči prichystali Bludára a členovia KOS-u štyri divadelné hry: 19. februára Záveje od VHV, 2. mája Vzorného národovca, 29. novembra Oklamaných klamárov od F. Urbánka a na Silvestra dve jednoaktovky - Roztržití a Posledná izba. Rok 1954 priniesol Selenči znovu niekoľko premiér. Tak sa hasiči predstavili s hrou Slovenská sirota a KOS s piatimi premiérami. Laskomerského jednoaktovky Starý zaľúbenec a Chce sa vydať predviedli 28. februára, potom 1. marca bol hraný Strýko od R. Benedixa, 7. júla Urbánkova hra Zaživa v nebi a 17. októbra Deti jedného otca od Cimlera. Peňažný zisk z divadelného predstavenia Zaživa v nebi išiel ako príspevok na výstavbu pomníka padlých bojovníkov Selenče.

Rok 1955 priniesol naozaj bohatú divadelnú žatvu v Selenči. Požiarnici nacvičili a teraz už vo svojej vlastnej sieni v novom hasičskom dome predviedli štyri divadelné hry: Mrcha nátura, Sláva, už je stôl prikrytý, Učená-hlúpa a Hrúza, čo sa robí. Členovia divadelnej odbočky KOS-u v tom istom roku mali tiež štyri premiéry: 21. februára hrali Bačovu ženu od Ivana Stodolu, 10. apríla Čertov mlyn a 29. novembra dve jednoaktovky Dobrá bolesť, čo dá pojesť a Sluha dvoch pánov.

V dňoch 23. a 24. apríla 1955 v Selenči prebiehal Festival slovenských ochotníckych divadiel. Účinkoval domáci súbor so Stodolovou Bačovou ženou, Petrovčania s Tajovského Ženským zákonom a Kysáčania s Gontkovou hrou Hora volá.

V roku 1956 požiarnici zahrali Urbánkovu Pani richtárku a členovi KOS-u šesť divadiel: 15. januára Dubňanskej Maliarečku, 17. marca Za frontom od Viery Markovičovej-Zátureckej, 1. apríla Falošných pytačov od Augustína Pavloviča, 7. júla Ťažké chvíle od Mateja Bora, 17. októbra Tá naša Marča od Jozefa Skružného a 29. novembra Keď sa bačkor opapučí od J. St. Popovića. Na divadelné premiéry je bohatý aj rok 1957, keď ich v Selenči bolo až sedem. V rámci hasičského spolku boli predvedené Zlé jazyky a ostatných šesť hier v podaní členov KOS-u: 1. januára Truc na truc od Oľgy Horváthovej, 3. marca Kamenný chodníček F. Urbánka, 26. mája dve jednoaktovky Testiná do domu spokojnosť z domu od A. Halaša a Prevátený svet od F. Urbánka. Potom nasledovali hry: Deväť zemiakov od M. Božića, ktorej premiéra bola 17. októbra, a 29. novembra zasa Ľudia od Velimira Subotića.

Rok 1958 prináša o niečo menej premiér divadelných hier v Selenči. Pri hasičskom spolku divadelná činnosť zaniká a divadlo zostáva iba pri KOS-e Jána Kollára, ktorý pripravil štyri premiéry: 16. februára Zlú ženu od J. St. Popovića, 6. apríla Statočného valacha od L. Luknera, 25. mája Urbánkovu hru Slobodní manželia a 17. októbra Marínu Havranovú od Ivana Stodolu.

Ochotníci Kultúrno-osvetového spolku Jána Kollára nacvičili a predviedli roku 1959 dve divadelné hry: 3. mája Exekútor v sukniach od K. Forta a 17. októbra Krutý život od Jána Kopčoka. Rok 1960 je už trochu bohatší na divadelné premiéry. Režiser Juraj Krížov sa spolu s mladým učiteľom Adamom Ragom chytili za pasy s Nušićovou Pani ministrovou. Bolo to najnáročnejšie predstavenie pri konci dlhoročnej režisérskej kariéry Juraja Krížova. Podarilo sa mu zoskupiť a v hre angažovať naozaj pozoruhodný počet ochotníkov. Premiéra bola 10. januára.

K Pani ministrovej roku 1960 pribudla Konopáreň od Janka Čemana (21. februára), Keď chlebom vonia zem od L. Smrčoka (24. apríla) a ako obvykle na Deň republiky 29. novembra Lekcia.

Tri divadelné hry nasledovali v roku 1961. Kollárovci 8. januára zdolali Gölnerovu Zlomenú pýchu a 12. marca sa obecenstvu predstavili hrou Prvý obed v manželstve. Dňa 30. apríla bola premiera drámy Peniaze od J. Štolba.

Roku 1962 znovu boli nacvičené tri divadelné hry pri KOS-e: 1. januára bola premiéra drámy Denník Anny Frankovej, 11. februára Timravina Chudobná rodina a 29. apríla Urbánkov Škriatok.

Po tomto roku prichádzajú pre Selenču chudobnejšie divadelné roky. Roku 1963 bola iba jedna premiéra: 24. februára Kristína od Magdy Matuštíkovej. Rok 1964 prináša dve premiéry: 9. februára Nušićov Dr. a 29. novembra Záveje od VHV. Roku 1965 KOS má iba premiéru - 1. júna Pán Tomáš od V. Paulinyho. O rok neskoršie 20. februára 1966 obecenstvo v Selenči videlo Urbánkovu hru Ó, tie ženy a 5. februára 1967 Sládečekov Čertov mlyn v podaní domácich ochotníkov.

V rokoch 1968 až 1972 divadelná činnosť v Selenči zanikla. Činnosť, teraz už Kultúrno-umeleckého spolku Jána Kollára bola usmernená inam. Usporadúvali sa zábavné hudobno-tanečné večierky a spolok mal na starosti až dva festivaly: Selenča v znamení mladosti a neskôr Súťaž o slovenskú hudobnú tvorbu.

Od konca druhej svetovej vojny a do konca 60. rokov v Kultúrno-osvetovom spolku okrem Juraja Krížova divadelné hry režírovali Samuel Spevák, Martin Kmeť, Ján Turčan, Adam Rago, Michal Brňa, Mária Valentová, Ján Čapeľa, Mária Topoľská a iní. Kým pri požiarnickom spolku pracovala divadelná odbočka, skoro stálym režisérom bol Ivan Kováč a niekoľko divadiel režírovala aj jeho dcéra Alžbeta.

Keď si požiarnici v novom hasičskom dome uschopnili divadelnú sieň, na trochu menšom javisku hrávali divadlá. Mali síce trochu horšie podmienky ako členovia KOS-u v družstevnej sieni. V zime 1955 Ivan Kováč-veliteľ postavil na scénu divadelnú hru Mrcha nátura.

V rokoch 1950 - 1971 najčastejšie mená hercov v KOS-e boli: Ján Krížov, Ján Valent, Pavel Cechmajster st., Jozef Kaňa, Ján Čapeľa, Ján Turčan, Zuzana Častvanová, Alžbeta Kováčová, Margita Kaňová, Ján Ďurčiansky, Anna Grňová, Mária Miháľová, Katarína Surová, Juraj Berédi, Pavel Berédi ml., Pavel Častvan, Pavel Javorník, Katarína Jagošová, Adam Rago, Zuzana Bocková, Michal Doboš, Pavel Častvan ml., Štefan Ralbovský, Pavel Pavlíni, Anna Fodorová, Mária Vrabčeňáková a mnohí iní, ktorí občas vyskúšali svoje herecké schopnosti na divadelných doskách.

Divadlo v Selenči znova ožíva roku 1972, keď ochotníci Kultúrno-umeleckého spolku Jána Kollára v rámci jedneho spevácko-tanečného večierka predviedli aj jednoaktovku K. Neya Posledná izba. Roku 1973 dlhoročný ochotník a režisér Ján Turčan na záver svojho ochotníčenia nacvičil Nušićovho Nebožtíka. Touto divadelnou hrou sa Turčan definitívne rozlúčil s divadlom.

Po Turčanovi divadlo pri spolku preberá do rúk učiteľ Jozef Kováč, ku ktorému sa neskoršie pripojil učiteľ Karol Burčiar. Roku 1974 Kováč vychádza pred obecenstvo s dvoma premiérami: 24. februára s Pytliakovou ženou a 27. októbra s Bytčiankou z doliny. Od roku 1975 s divadlom v Selenči dovedna pracujú Kováč a Burčiar. V tom roku nacvičili Tajovského Nový život, s ktorým pochodili tak doma, ako i na hosťovaniach. Premiéra bola 21. decembra a repríza 4. januára 1976. Nový život je prvá divadelná hra, predvedená v kinosále hasičského domu. Veľká kultúrna sieň v družstevnom dome bola vtedy už natoľko zničená a demolovaná, že obecná inšpekcia zakázala používať ju. Všetky kultúrne podujatia sa preto presťahovali do kinosály v hasičskom dome. Bola to menšia a nižšia sieň s menším javiskom. Ochotníci KUS-u uschopnili a rozšírili javisko, namontovali oponu a reflektory a prispôsobili plátnové kulisy novým podmienkam.

S novým životom Selenčania vystúpili na prehliadke v Starej Pazove a hosťovali aj v Pivnici, Hložanoch, Iloku, Kulpíne a v Erdevíku.

Okrem týchto osôb v Novom Živote ešte hrali: Ján Čapeľa st., Mária Sklabinská, Jozef Molnár, Katarína Molnárová, Ján Čapeľa ml., Juraj Súdi st., Karol Burčiar, Ján Turák, Ján Častvan.

Jozef Kováč a Karol Burčiar si úlohu režiséra a asistenta občas vymieňajú, ale divadlá vždy robia spolu. Tak sa réžia roku 1976 v divadelnej hre Meteór od Petra Karvaša píše na Burčiara, hoci ho robili spolu. Premiéra Meteóra bola 13. februára 1977. V tejto hre účinkovali sám Jozef Kováč ako profesor, Ján Ralbovský ako Johan, Ján Čapeľa ml. ako Krištof, Anna Burčiarová ako Eva a Ján Čapeľa st. ako Adam. Selenčania sa s touto divadelnou hrou zúčastnili na prehliadke SOD v Petrovci. V jeseni 1977 Burčiar a Kováč sa podujali nacvičiť Meridián od Jána Soloviča. Hlavná réžia sa aj tentokrát píše na Burčiara a výpomoc na Kováča. Premiéra Meridiánu bola 22. januára 1978. S hrou Meridián sa vystúpilo na prehliadke SOD v Starej Pazove a hosťovalo sa v Erdevíku. V tejto divadelnej hre vystúpili Jozef Kováč (ako Tomáš Benedik), Katarína Trusinová (jeho manželka Eva), Ján Ralbovský (syn), Ján Čapeľa ml. (druhý syn Miki). Magdu stvárnila Lýdia Godová a Dr. Petra Hajnoša Ján Čapeľa st.

V roku 1978 K. Burčiar zo srbčiny preložil tri žartovné príbehy Miodraga Petrovića a urobil z toho veselohru, ktorú pomenoval Divadlo v dome. Premiéra bola 25. februára 1979. Divadlo v dome sa hralo doma a v Pivnici. Účinkovali v ňom: Jaroslav Ďurčiansky, Anna Hrubčová, Juraj Ruman, Lýdia Godová, Ján Čús, Jozef Vadina, Jozef Alexy, Jozef Gašparovský, Ján Fačara, Ján Dobrík.

Pred koncom roka 1979 Juraj Berédi-učiteľ si predsavzal nacvičiť Kamenný chodníček od F. Urbánka. Urobil to za asistencie Karola Burčiara a s premiérou vyšiel pred obecenstvo 27. januára 1980. S Kamenným chodníčkom sa vystúpilo na Prehliadke slovenských ochotníckych divadiel Vojvodiny v Kovačici. Repríza bola v Selenči 3. februára a hosťovanie v Pivnici a Kulpíne. V tejto divadelnej hre účinkovali Ján Grňa ako Pavol Brezovský, Ján Slonka ako Adam, jeho syn, Zuzana Súdiová ako mlynárka, Vlasta Faďošová ako je pastorkyňa, Pavel Krnáč ako sluha Mišo a Katarína Molnárová ako Teréza, jeho žena. Ostatné služobníctvo hrali: Ján Častvan, Jozef Gašparovský, Anna Častvanová a Anna Burčiarová.

Roku 1980 s divadlom začínajú zasa pracovať spolu Kováč a Burčiar. Tentokrát nacvičili divadelnú hru Jaroslava-Antona Míču Petrolej, ktorú premenovali na Browning 9864. Premiérne sa vystúpilo 8. marca 1981 a repríza bola 15. marca. S Browningom sa hosťovalo v Erdevíku. V hre bolo angažovaných 15 hercov: Richtára Hanusa hral Jozef Kováč, jeho dcéru Hanku Anna Liptáková, gazdu Bukovského Ján Grňa, jeho ženu Katarína Molnárová, ich syna Dušana Juraj Ruman, gazdu Suchého Ján Turčan, sluhu Pavel Krnáč, inžinierov Pavel Častvan st. a Ján Slonka, žandárov Štefan Tomšík a Jozef Alexy, sudcu Juraj Súdi st., porotcu Michal Čapanda, obžalobcu Ján Čapeľa st. a obhajobcu Jozef Gašparovský. V roku 1982 v Selenči nebolo nacvičené ani jedno divadlo. Hneď v nasledujúcom 1983. roku Jozef Kováč za pomoci Karola Burčiara nacvičil divadelnú hru Verona od Rudolfa Kazíka. Premiéra bola 16. a repríza 30. októbra. Pre veľký záujem obecenstva Verona bola doma zopakovaná aj 6. novembra a ďalej na hosťovaniach v Pivnici 17. decembra a v Šíde 4. februára 1984. Na prehliadke SOD v Starej Pazove s Veronou sme vystúpili 12. marca 1984. Vo Verone Martina Osturňáka hral Ján Grňa, jeho dcéru Veronu Anna Cechmajsterová, druhú dcéru Jarmila Cechmajsterová, gazdu Škivroňa Michal Čapanda, jeho ženu Zuzana Forgáčová, ich syna Ján Ralbovský, kmotru Katarína Molnárová, jej syna Ján Čapeľa ml., slúžku Anna Boťanská, financa Ján Lipták, pastiera Miša Jozef Gašparovský, hájnika Ján Slonka a služobníctvo Vladimír Káša a Zuzana Govdová.

Potom v Selenči znovu nastali prázdne divadelné roky. Túto prestávku využíva učiteľ Juraj Berédi a oživuje divadlo s Urbánkovou veselohrou Oklamaní klamári. Na nacvičenie tejto hry sa vynaložilo hodne úsilia a času, ale aj tak pekne nacvičené predstavenie sa nedožilo reprízy. V Selenči ju premiérne predviedli 11. mája 1986. V Oklamaných klamároch hrali: Polesniaka Ján Slonka, Milinu Mária Filková, Slavoša Pavel Častven (Karsón), plukovníka Ján Jocha, Marínu Mária Bolfová, Slavského Ján Čapeľa, Michala Juraj Zolňan, Jozefa Pavel Pavlíni a Liziku Lýdia Godová.

V rokoch 1986-1989 nasleduje nová prestávka v selenčskom divadelnom živote. Potom sa známa dvojica Kováč - Burčiar znovu chytila za pasy s divadlom. Nacvičili Urbánkovu Pani richtárku. Premiéra bola 13. mája 1990. Potom pre veľký záujem nasledovali reprízy 20. mája a 16. septembra. Medzičasom sa s Pani richtárkou hosťovalo v Hložanoch 2. júna. Od 20. do 24. septembra 1990 súbor, ktorý realizoval Pani richtárku, hosťoval na Slovensku. Vystúpenie mali v osadách Pukanec a Devičany. Pani richtárka skončila svoju sezónu na prehliadke SOD 20. februára 1991 v Petrovci.

Roku 1992 Kováč za pomoci Karola Burčiara režíruje drámu Hora volá od Miloša Gontku. Premiéra hry bola 5. júla a reprízy 10. júla, 12. júla a 13. septembra doma a 31. októbra na hosťovaní v Silbaši. S touto divadelnou hrou Selenčania znovu hosťovali na Slovensku od 18. do 21. septembra. Vystúpili v osadách Pukanec a Hronské Klčany. Úlohy v Hore volá realizovali nasledujúci herci: Bučana hral Jozef Gašparovský, Bučanovu ženu Anna Provodovská, ich dcéru Svetlana Zolňanová, Horniaka Juraj Zolňan, Krivoša Štefan Durandzi, Králikovú Anna Škablová a strážmajstra Ján Zlocha.

Roku 1993 J. Kováč a K. Burčiar nacvičili hru Skrytá kamera. Pôvodný názov tejto hry Jána K<129>hnla je Následky dostaveníčka. Dej sa odohráva na začiatku storočia, keď vynašli kameru a film. Kamera náhodou na pláži zakádrovala muža s cudzou ženskou. Neskoršie tento film prišli premietať do tejto dediny a manželka vidí na obrazovke svojho manžela v spoločnosti inej ženy. Z toho vzniká záplet, ktorý sa šťastne končí. Premiéra tejto hry bola 30. mája a repríza 13. júna 1993. Potom 27. júna Skrytá kamera hosťovala v Pivnici. V Skrytej kamere hrali: pána Smolku Jozef Gašparovský, pani Smolkovú Svetlana Zolňanová, Veselého Ján Jocha, Veselú Anna Škablová, Marienku Mária Faďošová, Sojku Ján Junčoviar, Stamatova Juraj Zolňan, úradníka Karol Faďoš a chyžnú Mária Čapeľová.

V roku 1995 divadelní ochotníci Kultúrno-umeleckého spolku Jána Kollára zaznamenali 100 rokov divadla. Na počesť tohto výročia mladá učiteľka-režisérka Svetlana Zolňanová si predsavzala nacvičiť toho istého PÁNA TOMÁŠA, ktorý bol obecenstvu Selenče predstavený presne pred sto rokmi a ktorý sa považuje za prvé divadelné predstavenie v Selenči. Pri realizácii jej pomáhali Jozef Kováč a Karol Burčiar. Réžia sa vydarila. Zolňanovej herci sa takisto osvedčili na premiére 16. apríla 1995. Na premiéru boli pozvaní všetci živí zaslužilí herci Selenče. Pred samým predstavením bol prečítaný kratší referát o 100-ročenj činnosti divadla. Predniesol ho K. Burčiar, ktorý vyzval na javisko zaslužílých hercov Jána Valenta, Pavla Častvana a Alžbetu Čemanovú, aby sa s nimi, pred obecenstvom porozprával o tom, ako sa voľakedy hrávali divadlá. Nasledovala divadelná hra Pán Tomáš. V tomto jubilejnom predstavení pána Tomáša hral Pavel Častvan (Karsón), jeho manželku Milinu Viera Šoškićová, Dubského Ján Jocha, Slávnického Ján Rybársky, úžerníka Štefan Tomšík, Gašpara Šimka-sluhu Juraj Zolňan, jeho ženu Anna Fodorová, paholkov Ján Junčoviar a Miroslav Šoškić. S divadelnou hrou Pán Tomáš selenčský súbor účinkoval na prehliadke SOD v Petrovci 30. apríla 1995. Predtým Pán Tomáš bol reprízovaný na domácom javisku hneď 17. apríla na Veľkonočný pondelok. Potom 22. apríla nasledovalo hosťovanie v Pivnici a od 21. do 23. septembra na Slovensku. Vystúpenia boli v osadách Pukanec a Rybník. Po návrate bolo ešte jedno vystúpenie na hosťovaní v Kysáči 8. októbra.

V jubilejnom roku 1995 v KUS-e nacvičili ešte jednu divadelnú hru. Za asistencie K. Burčiara režíroval ju Jozef Kováč. Bola to dráma KRÍZA od J. Dafčíka, premiérne predvedená 10. septembra. Narýchlo po premiére súbor hosťoval aj s touto hrou na Slovensku 21. - 23. septembra. Vystúpenie bolo v osade Pukanec. Po návrate Selenčania reprízovali na domácom javisku Krízu 22. októbra a 3. decembra a na hosťovaní v Kulpíne 26. novembra. Predstavili sa s ňou aj v Pivnici 31. marca na divadelnej prehliadke DIDA a 1. mája na prehliadke SOD v Padine. Po tomto vystúpení Kríza nezapadla prachom. Jozef Kováč a Karol Burčiar ju trochu adaptovali a nahrali ako rozhlasovú hru pre slovenské vysielanie rádio Báču. Zvukovú réžiu a úpravu urobil redaktor vysielania Karol Burčiar. Osoby na javisku a v rozhlase stvárnili: Ivana Benického Michal Poliak, jeho manželku Ilonu Anna Fodorová, Iloninu matku Zuzana Švecová, Kahančeka Ján Junčoviar, Kahančekovú Svetlana Zolňanová, sluhu Ján Zlocha, Húšťavu Michal Čapanda, Barana Pavel Častvan, Cigánov-muzikantov Štefan Tomšík a Ján Čapanda a financov Juraj Zolňan a Miroslav Šoškić.

Roku 1997 ochotníci KUS-u Jána Kollára predviedli divadelnú hru Ferka Urbánka PÁNIK. Režisérom bol zasa Jozef Kováč a asistentom Karol Burčiar. Premiérne sa selenčskému obecenstvu s Pánikom predstavili 6. apríla a o týždeň neskoršie 13. apríla 1997 vystúpili na prehliadke SOD v Laliti.

Divadelnú hru Pánik ochotníci spolku ešte raz zopakovali doma na želanie početných divákov, a to 27. apríla pred plnou sálou v hasičskom dome, kde sa doteraz usporadúvajú všetky divadelné predstavenia a programy.

Na záver podotýkame, že v Selenči za sto rokov, ako pôsobí ochotnícke divadlo, bolo zahraných skoro 120 dramatizovaných textov. Je to viac než jedna premiéra ročne. Boli roky úrodnejšie, najmä po prvej a druhej svetovej vojne, ale boli aj také časy, keď sa opona selenčského javiska neotvárala niekoľko rokov.

Väčšinou sa v Selenči divadelné kusy hrali raz, ale k niektorým hrám sa režiséri a herci vracali niekoľkokrát. Tak napríklad Pán Tomáš bol hraný trikrát (1895, 1965 a 1995). Tri razy boli opakované hry: Matka, Čertov mlyn, Kamenný chodníček. Dvakrát na scénu postavili Exekútora v sukniach, Bludára, Dobrá bolesť, čo dá pojesť, Pánika, Truc na truc, Marišu, Zaživa v nebi, Hora volá, Záveje, Pani richtárku, Oklamaných klamárov atď.

Nie vždy si režiséri volili náročné divadelné témy. Obyčajne to boli neznámi a menej známi autori alebo preklady nemeckých, českých a maďarských spisovateľov. Ako vidno, veľmi obľúbeným autorom selenčských režisérov bol a zostal Ferko Urbánek, potom Ivan Stodola, Ján Solovič. Na scénu sa však dostali aj hry VHV, Tajovského, Timravy. Hraný bol aj Gogoľ, Čechov, Luknár, a slovenské preklady Nušića, Božića a J.St. Popovića. Z domácich slovenských spisovateľov Kollárovci v Selenči vedeli na scénu postaviť aj divadelné hry Jána Kopčoka a Janka Čemana.

Ohľadom divadla v Selenči treba ešte povedať, že dosť divadelných inscenácií urobili aj ochotníci pri rímskokatolíckej cirkvi. Tak roku 1959, keď sa mala stavať ohrada kostolnej záhrady, Ján Trusina prišiel na ideu, ako zabezpečiť chýbajúce prostriedky. Nacvičil hru s náboženskou tematikou KEĎ PRIŠIEL SPASITEĽ NA SVET od Frannm llera. Divadlo bolo predvedené na letnom javisku pri kostole. Popoludní a večer si ho pozrel veľký počet občanov a príjmy šli na výstavbu spomenutej ohrady. Účinkovali: Anna Gašparovská, Štefan Radič, Jozef Trusina, Anna Provodovská a Štefan Kaňa. Túto divadelnú hru, ktorej sám urobil dramatizáciu, Ján Trusina nacvičil znovu aj roku 1970. Tentokrát účinkovali: Katarína Valová, Ján Truban, Alžbeta Durandziová, Štefan Durandzi a Ján Kočonda. Pri spomenutej cirkvi v roku 1972 rímskokatolícky farár Msgr. Michal Zolárek nacvičil náboženskú hru LURDSKÁ PASÁČKA, v ktorej vystúpili: Katarína Valová, Marína Malinová, Rozína Gašparovská, Alžbeta Valová, Alžbeta Durandziová a Mária Čandová. Roku 1978 pri zaznamenávaní 50. výročia smrti Martina Kukučína boli predvedené jeho Rysavá jalovica a Komasácia.