... počúvate rádio báč, slovenské vysielanie...

Túto prácu o rozhlase píšem s osobitným pôžitkom, lebo som do tohto média vložil veľký kus seba. Preto nebudem skromný, a porozprávam radom všetko, ako sa to v Selenči začalo. Vrátiac sa z vojenčiny ako rádiotelegrafista roku 1966, ihneď som sa zamestnal na Základnej škole v Selenči. V jeseni toho istého roku s Jozefom Keslerom, učiteľom, a Štefanom Keslerom, obchodníkom, založili sme v Selenči odbočku báčskeho Rádioklubu Nikolu Teslu. Z Báču sme dostali nejaké vojenské (trofejné) vysielače a prijímače. Aktivita klubu sa rozprúdila a počet členov, mladých rádiotelegrafistov, sa zväčšoval. Už vtedy sa klub v Báči chystal prihovoriť sa svojim občanom za pomoci rozhlasových vĺn. Boli to vtedy také časy, keď si skoro každá osada nárokovala mať vlastné rádio. V tom období už úspešne vysielal Rádio Kysáč a vybavovať rozhlas si začali Pivničania, Hložančania, Petrovčania a Kulpínčania. Pivničanom a Hložančanom to nevyšlo, ale preto Kysáč a Kulpín boli vtedy mocné a veľmi počúvané stanice.

Selenčania si však vyvolili inú cestu. Neurobili svoje dedinské rádio, ale sa od samého začiatku zapojili do obecného rozhlasu v Báči. Toto sa neskoršie oplatilo, lebo v roku 1975 vyšiel Zákon o rádiodifúzii, podľa ktorého iba obec mohla mať vysielač. Vtedy bol zatvorený kysáčsky a kulpínsky rozhlas. Vysielače sa ponechali iba Báču a Báčskemu Petrovcu. Práca rádia v Selenči teda nebola prerušená nadobudnutím platnosti spomenutého zákona, lebo sme už vtedy na vlnách Rádo Báču mali zabehané vysielacie termíny slovenských relácií.

Rádio Báč sa svojim poslucháčom po srbsky a po slovensky prvý raz prihovoril v nedeľu 1. mája 1967. Odvtedy dodnes nebolo nedele, aby slovenské vysielanie vystalo, hoci sa ono až pätnásť rokov chystalo bez peňažnej úhrady členom redakcie, teda ochotnícky. Tu treba zvlášť podčiarknuť mimoriadny entuziazmus vtedy už skúseného dopisovateľa Hlasu ľudu Jána Čapeľu (1930 - 1983), ktorý ihneď na samom začiatku priložil svoju ochotu chystať slovenské vysielanie. A pravda, tie začiatky (ako vždy) boli najťažšie. Čapeľa písal texty a angažoval hlásateľov s dobrou znalosťou slovenského jazyka. Prví hlásatelia boli bývalí žiaci petrovského gymnázia a učiteľskej školy: Zuzana Javorníková, Viera Burčiarová a Ján Šimoni. Ak Čapeľa niekedy nemal k dispozícii spomenuté osoby, texty si čítal sám. Pravda, všetko sa najprv nahrávalo v Báči na magnetofónové pásy a v stanovenú hodinu vysielalo. Jeden zo zakladateľov rádia v Báči Franjo Cvijin mal na starosti aj auto-školu a „Fićkom" vozieval do Báču na nahrávanie členov slovenskej redakcie. Keď auto nebolo voľné, títo naši „dobrovoľníci" šli do Báču nahrávať na bicykloch.

Už roku 1968 Čapeľa si kúpil magnetofón TESLA B-3 za vlastné peniaze. Začína vysielania nahrávať v Selenčii a nahraté pásy sám nosí do Báču. Občas mu v tomto pomáha i autor tohto príspevku, ale sa naplno ešte stále neangažuje. Keď potom roku 1969 škola, v ktorej Burčiar pracoval, kúpila magnetofón a taký istý kúpil aj Dušan Valent, začína sa krajšia doba pre slovenské vysielanie. Žičlivý vietor do plachiet Burčiarovej lode zároveň odvial aj všetky podozrenia, či slovenské vysielanie obstane. Burčiar sa nezištne angažuje, priskočiac Čapeľovi na pomoc. Popri troch magnetofónoch prikladá aj svoj gramofón a neskoršie ako hlásateľku do rozhlasu uvádza i svoju manželku Annu. Práca sa začala dariť. Vysielania sa chystajú a nahrávajú v Selenči a vysielajú každú nedeľu z Báču. Každý piatok, alebo sobotu večer schádza sa v úrade Miestneho spoločenstva spomenutá štvorka. Burčiar prináša svoj gramofón a školský magnetofón, Čapeľa a Valent zase svoje magnetofóny z domu a Burčiarová dobrý hlas hlásateľky. Všetky tieto zariadenia sa pospájali dohromady, nahralo sa vysielanie, znovu sa všetko porozoberalo a každý si techniku odniesol domov. Tak sa to opakovalo asi do roka.

Vždy nespokojný duch ponúkol Čapeľu a Burčiara na nový, pre vysielanie priaznivejší skutok. Dohodli sa, že urobia štúdio v Selenči. Čapeľa mal za úlohu vypýtať miestnosť v obecnom dome, ktorá by slúžila výlučne na rádio a Burčiar v Báči mal zabezpečiť technické zariadenie. Idea dobrá a výsledok nadovšetko. Miestnosť sme dostali a taktiež opotrebované, ale použiteľné technické zariadenie. Zriadili sme si toto prvé štúdio v prvej polovici roku 1971. Viac sa nemuseli používať súkromné magnetofóny, a preto nás onedlho D. Valent opúšťa. Potom slovenská redakcia v zložení Čapeľa, Burčiarová, Burčiar úspešne pracuje až do smrti Čapeľu roku 1983. V tomto období sa dosť často ako výpomocná hlásateľka zjavuje aj Katarína Liptáková.

Roku 1975 Burčiar odchádza zo školy do Báču na funkciu, ale aj ako obecný funkcionár stále s Čapeľom v Selenči chystá slovenské vysielanie. Po osemročnom mandáte menovaný sa nevrátil do školy, ale sa natrvalo roku 1983 zamestnal v báčskom rozhlase ako redaktor slovenských vysielaní. Potom ako redaktor, novinár, hlásateľ a technik v jednej osobe pracuje v Báči a Selenči až po dôchodok v 1997. V tomto období hudobné pozdravy spravidla číta Anna Burčiarová a často sa ako technik zapája aj odborný učiteľ Pavel Mandáč.

Okrem toho Burčiar sa v báčskom a selenčskom štúdiu zaoberá aj hudobnou produkciou. Angažuje viaceré hudobné súbory a sólistov zo Selenče a okolia a pravidelne nahráva nový hudobný materiál. Okrem piesní zo Slovenska a nahrávok Rádio Nového Sadu selenčské štúdio má teraz vyše päťsto nahrávok piesní vlastnej produkcie. V najnovšom čase už vyrába aj „master-nahrávky" pre kazety. (Demiter-Súdi: DUMA POD KRÍŽOM; Skupina MAKS: SLOVENSKÝ SEDLIACKY SYN). Nahráva tiež divadelné, čiže rozhlasové hry.

Po vysťahovaní pošty z budovy obecného domu Miestne spoločenstvo roku 1991 tento priestor určuje pre slovenské štúdio Rádio Báču. Burčiar s pomocou Pracovnej sústavy Slovan zariadil tieto miestnosti pre nové štúdio. Tu mu ochotne pomohol Michal Tomšík - Mici a učiteľ Pavel Mandáč. Je to teraz opravdivé nahrávacie štúdo, lebo vlani (1997) pribudla aj nová, súčasnejšia technika.

Cítiac, že sám už nemôže všetko zdolať a potrebné je aj načas zaučiť mladších, ktorí by ho nasledovali, Burčiar si roku 1995 žiadal aj kádrové zosilnenie. Keď z Báču dostal zelenú, ihneď do chystania slovenských vysielaní zapája Vieru Šoškićovú a Annu Fodorovú, ktoré veľmi chytro nadobudli zručnosť narábania technikou, vynaliezavosť v novinárstve a pracujú úspešne za nepatrný honorár. Dôchodca Burčiar ich občas navštívi a slúži im ako poradca.

TERMÍNY SLOVENSKÝCH RELÁCIÍ

Od samého začiatku slovenské vysielania na vlnách rádio Báču bývajú v nedeľu. Prvé vysielania boli stanovené na dvanástu, ale zriedkavo naše pásy boli reprodukované presne na termín. Obyčajne ich púšťali po skončení srbského vysielania, niekedy aj o štrnástej alebo pätnástej hodine. V sedemdesiatych rokoch pre veľký počet pozdravov v srbskej reči vysielací termín pre Slovákov bol určený v nedeľu od desiatej do dvanástej hodiny. Hoci vtedy už slovenské vysielania začínali presne o desiatej, tento nový termín nezodpovedal obyvateľom Selenče. Práve v tých hodinách aj evanjelici aj katolíci sú v kostoloch. Onedlho potom sa slovenské vysielanie posunulo na štrnástu hodinu, čo zase nevyhovovalo poslucháčom v Selenči pre popoludňajšie služby v kostole. Konečne sa na obecných politických fórach v roku 1977 dohodlo, že slovenské vysielanie sa má začínať o dvanástej a trva šesťdesiat minút. Po ňom budú nasledovať pozdravy v srbčine ak sú objednané. Onedlho sa ukázalo, že sa aj počet slovenských pozdravov zväčšil a znovu hodinka Slovákom viac nepostačovala. Tento znovuvzniknutý problém doriešil nový riaditeľ rádia Radoslav Babić roku 1985, ktorý spresnil, že vysielania v slovenskej reči pôjdu presne o dvanástej a budú trvať do trinástej hodiny. Potom budú nasledovať dve hodiny slovenských pozdravov, po nich dve hodiny srbských a tak striedavo sa to má opakovať, hoci aj do pondelku rána. Takáto vysielacia schéma platila do konca minulého roku. Od prvého januára tohto roku informatívne pásmo v slovenčine už trvá až dve hodiny. Teda Rádio Báč po slovensky vysiela každú nedeľu od 12. do 14. hodiny. Ak sú objednané pozdravy, tak sa to odtiahne aj dlhšie.

Okrem spomenutého v tridsaťročnej praxi Rádio Báču boli ešte slovenské vysielania. V rokoch 1983-1985 po slovensky sa vysielalo aj každú stredu od 14. do 15. hodiny a v sobotu od 16. do 17. hodiny bežalo slovenské mládežnícke vysielanie NA KRÍDLACH MLADOSTI. Mládežnícke vysielanie (10 alebo 15 minút) v nedeľnom hodinovom vysielaní bolo uvedené ešte roku 1972. Začal ho pre mladých robiť Dušan Valent, neskôr to prebrali Jozef Gašparovský, Lýdia Godová a Mária Kášová. Oni ho aj pomenovali MLADÍ PRE MLADÝCH. Toto vysielanie, ktoré sa ešte nahrávalo v Selenči, išlo až do roku 1978. Na jeho chystaní sa okrem spomenutých ešte vystriedali Renáta Šipeková, Svetlana Zoláreková, Anna Strehárská, Štefan Sľúka, Vladimír Žiak a iní. Mládežnícke vysielanie potom dostalo nový termín, v sobotu od 16. do 17. hodiny, zmenilo názov NA KRÍDLACH MLADOSTI a začalo sa vysielať priamo z báčskeho štúdia. Mládežníci si ho sami chystali a pre nedostatok ochoty zaniklo roku 1989. V priebehu niekoľkých rokov na chystaní tohto vysielania sa vystriedali mládežníci: Viera Strehárská, Feďo Burčiar, Zlata Valentová, Anna Kolárová, Ján Cechmajster, Štefan a Ivan Zolárekovci, Tatiana Sabová, Jasmina Kočondová, Blažena Bujáková a iní.

OBSAH SLOVENSKÝCH VYSIELANÍ

Mládežnícke vysielania boli orientované prevažne na hudbu, menej slovenskú a viac srbskú a zahraničnú. V tých prvých vysielaniach Mladí pre mladých boli rôzne rubriky: rady mladým, z pera mladých, kozmetika pre dievčatá, kuchyňa a recepty a iné dôležitejšie obsahy. Neskoršie mladí už robili kontaktové vysielania, ktoré prerástli v telefonáty (často nevkusné) a hudbu. Mladí v Selenči to predsa radi počúvali.

Vysielania, ktoré idú v nedeľu napoludnie, v priebehu troch desaťročí boli taktiež obsahovo rôznorodé. Na začiatku tu bolo veľa hudby a menej slova. Zriedkavo sa zjavil nejaký oznam alebo reklama. Po rokoch sa práve tohto nahromadilo toľko, že v minulom 1997. roku to zaberalo skoro celé slovenské vysielanie. Preto sme si žiadali, aby vysielanie trvalo dve hodiny, od 12. do 14. hodiny. Teraz vysielanie v slovenskej reči Rádio Báču obsahuje: zahlášku s kalendáriom, prísloviami o počasí, o dôležitých dátumoch na daný deň s priliehavou pesničkou. Potom nasledujú týždenné aktuality, po nich rubrika Dejiny Selenče a hudobné okienko. Tu obyčajne zreprodukujeme 3-4 nové piesne. Na rade sú oznamy a po nich rubrika Zasmejme sa. Sú to alebo vlastné humoristické príspevky, alebo berieme ľudových rozprávačov-humoristov zo Slovenska. Reklama, čiže hudobné reklamné šoty zaberajú najviac priestoru. Pred štrnástou hodinou ešte raz zopakujeme aktuality týždňa, zahráme jednu-dve pesničky a ak nemáme objednané blahoželania, nasleduje odhláška. Občas v predĺženom termíne vysielania uvádzame ako ukážku zostrich rôznych hudobných programov a niekoľkokrát v roku vysielame aj rozhlasové hry, v podaní hercov-ochotníkov KUS-u Jána Kollára.