Školstvo

Dejiny školstva v Selenči

Selenča je osada so špecifickým zložením obyvateľstva. Najväčšia časť obyvateľov je evanjelického a rímskokatolíckeho vierovyznania. Tento veľmi závažný moment a takáto svojráznosť vždy predpokladali vzájomnú konfesionálnu znášanlivosť ako záruku vzájomného spolunažívania, pokroku a prosperity obyvateľov a osady.

V minulosti boli pokusy podnecovať konfesionálnu netoleranciu a samým tým i nesváry a zrážky medzi obyvateľmi Selenče zo strany tých, ktorí nemysleli nič dobrého ani obyvateľstvu, ani osade. Lenže to zrno zla sa nezakorenilo na tejto pôde až natoľko, aby vyvolalo otvorené zrážky medzi obyvateľmi. Najväčšia časť obyvateľstva vždy vedela postrehnúť, aké nebezpečenstvo sa za tým kryje. Pokusy vyvolávať konfesionálne zrážky boli nepretržite tlmené. Bývali síce aj ťažké a trápne obdobia, no vždy víťazila zdravá ľudová múdrosť a záujem všetkých o spolunažívanie, lebo je to realita, ktorá sa nedala a nedá poprieť. Tá skutočnosť usmernená do koryta, v ktorom tečú bystré toky vzájomného spolunažívania, len obohacovala a obohacuje hospodársky a spoločenský život v osade.

Nedoceniteľnú úlohu v pokojnom rozvoji osady, bez otvorených zrážok medzi obyvateľmi, ktoré by podstatne a na dlhé časové úseky narušili vzájomné vzťahy, odohrávala a odohráva škola, spolu s jej učiteľmi. Škola a učitelia mali vždy na zreteli uvedenú skutočnosť, prihliadajúc na ňu v organizácii života a práce v škole. Vo svojom rozvoji školstvo v Selenči dodnes prešlo niekoľkými obdobiami. O každom z nich sa uvádza toľko údajov, koľko nám to doterajšie pramene umožnili. Pravdepodobne sa dobudúcna materiál doplní novými údajmi, alebo sa uvedené korigujú a pozmenia.

I. OBDOBIE OD ROKU 1758 PO UKONČENIE PRVEJ SVETOVEJ VOJNY

Po dosťahovaní do týchto priestorov naši predkovia mali hodne hmotných starostí v organizovaní svojho života v novom prostredí. Ale aj tak ich už v prvých rokoch pobytu v novom sídle zaujímala aj duchovná strana života. Údaje hovoria, že viac než polovica slovenských kolonistov vedela čítať a písať. Kým nemali riadneho učiteľa, deti učil čítať a písať rozumný a rozvážny remeselník. Už v prvých rokoch príchodu deti učil Ján Dolinaj, ako i školený človek priezviskom Fábry. Obaja súčasne ako laici odbavovali i služby božie v modlitebnici.

Onedlho po svojom príchode dosťahovalci podali žiadosť nadbiskupovi v Kaloči, aby im povolil vystavať modlitebňu, ktorá by im zároveň slúžila ako učebňa pre deti. Súbežne si žiadali, aby im bolo povolené pozvať si učiteľa, ktorej žiadosti bolo vyhovené neskoršie.

Keď v Selenči bolo asi 200 rodín, na povolenie nadbiskupa v roku 1768 bol povolaný učiteľ evanjelického vierovyznania. Zároveň bola vybudovaná modlitebňa, ktorá slúžila na školenie detí. Neskoršie modlitebňa a škola boli odňaté.

Keď prišli Slováci rímskokatolíckeho vierovyznania, je možné, že mali hneď svojho učiteľa. V dokumentoch sa od 1. mája 1770 spomína miestny učiteľ Ján Paulay. Novšie údaje však hovoria, že predtým deti vyučoval Ján Farkaš. Učiteľ Ján Paulay zároveň pochovával mŕtvych, ktorú funkciu vykonával niekoľko rokov a pravdepodobne aj učil všetky deti.

Od samých začiatkov bola prítomná tendencia, aby obyvatelia a deti evanjelického a rímskokatolíckeho vierovyznania mali svoje osobitné školy. V tom období to nebolo nič zvláštne vzhľadom na pomery, ktoré vládli za panovania Márie Terézie. V tom znení treba chápať v ďalšom texte pomenovania evanjelická škola a katolícka škola.

V dlhšom časovom úseku každá škola mala len po jednom učiteľovi. Vyučovanie sa začínalo 1. októbra a končilo sa koncom mája.

Prvá školská budova sa spomína v roku 1789 pri evanjelickej cirkvi. Evanjelická škola bola vybudovaná v roku 1843 a nová evanjelická škola roku 1908. Okolo roku 1873 bolo v škole 220 evanjelických detí. Keď ide o katolícke školy, máme viaceré údaje. Podľa jedného katolícka škola bola vybudovaná roku 1870 a zhorela roku 1886. Novú školu vystavali roku 1909. Doplnené údaje o katolíckych školách uvádzajú, že prvú katolícku školskú budovu dal vybudovať nadbiskup Ladislav Kollonics roku 1791. Do toho času škola bola v súkromnom byte. Nadbiskup Peter Klobušický roku 1842 dal vybudovať peknú školskú budovu s dvoma učebňami s tým, že sa cirkevná obec mala starať o jej údržbu. Roku 1867 bolo už tak mnoho detí, že z dovtedajších dvoch učební urobili jednu veľkú, kde sa všetky deti učili až po rok 1873. V duchu zákona z roku 1868 bolo otvorené druhé učiteľské miesto v roku 1873. Vtedy škola bola znovu prepravená na dve pekné učebne. V roku 1886 trstinou pokrytá škola zhorela. Potom bola o jeden meter nadmurovaná, nadkrytá a dostavaná bola povala. Školský fond v tom roku činil 8000 forintov. Z toho fondu, založeného z pasienku (járaša), bol platený učiteľ na druhom učiteľskom mieste a renovovaná bola školská budova. Do prvej svetovej vojny (roku 1903) bola vybudovaná ovoda (škôlka) s dvoma učebňami a bytom pre vychovávateľku.

Okrem učební sa zabezpečovali byty pre učiteľov či už stavaním alebo kupovaním domov a adaptovaním na bývanie. Tak v roku 1900 sa kúpil dom pre druhého učiteľa pri evanjelickej škole za 650 zlatých. V roku 1908 okrem tretej školskej budovy bola vybudovaná sieň a byt pre učiteľa za 7990 korún. Od Štefana Cinkotského cirkev kúpila roku 1909 za 4600 korún dom (dnes ulica Čmelíkova 36) pre byt tretieho učiteľa.

Učitelia boli povolávaní z iných slovenských osád alebo zo Slovenska. Niektorí pobudli v Selenči kratší čas. Len menší počet učiteľoval v Selenči dlhší čas.

Príjmy učiteľom zabezpečovali cirkevné obce. Platilo sa v naturáliách a v hotovosti. Obe cirkevné obce dostali od štátu pozemky na vydržiavanie učiteľov, ktorí boli, ako i kňazi, farskí úradníci. Rozdiel spočíval v tom, že u katolíkov občania nemali právo voliť učiteľa, lebo učiteľov vymenúvala nadradená cirkevná vrchnosť. Cirkevná vrchnosť sa zároveň starala o materiálne zabezpečenie svojej fary. U evanjelikov si sami občania platili svojich farských úradníkov, ale ich aj volili podľa svoje slobodnej mienky. U evanjelikov bol ustanovený niekoľkočlenný školský výbor na čele s kňazom. Školský výbor sa staral o všetko, čo sa týkalo školy. Taký stav pretrvával až po ukončenie prvej svetovej vojny, keď hneď v prvých rokoch školy prebral štát.

Učitelia v spomínanom období boli zároveň i kantormi pri oboch cirkvách. Povolanie učiteľa a kantora v tom období bolo nerozlučiteľné.

Pre evanjelickú cirkevnú obec je príznačné, že mala rôzne spory, respektíve súdne spory, súvisiace s platmi učiteľov, ktoré neprospievali ani cirkvi, ani učiteľom. Tak napríklad nadradené vrchnosti prikazovali otvoriť tretie učiteľské miesto, čo školský výbor sústavne odmietal, alebo odročoval uskutočnenie. Poslednýkrát veľký župan Pavle Latinović nariadil otvoriť tretie učiteľské miesto. Školský výbor zasa žiadal zdôvodnenie. Aj iní vraj majú veľký počet žiakov v učebniach a nemusia otvoriť nové učiteľské miesta (napríklad katolíci v Selenči v dvoch učebniach majú vyše 200 žiakov). Až v jeseni 1906 bola u evanjelikov založená tretia učiteľská stanica; najprv bola vzatá do prenájmu jedna izba v byte Martina Hesteráka za 100 korún ročne a školský výbor vymenoval za dočasného učiteľa miestneho kňaza Karola Medveckého s platom 500 korún ročne.

Do prvej svetovej vojny pri evanjelickej cirkvi pôsobili traja učitelia s potrebnými učebňami a bytmi. Druhy učiteľ pri evanjelickej škole bol povolaný v roku 1891. Pri katolíckej cirkvi boli dvaja učitelia v troch učebniach.

Do roku 1918 v katolíckej škole bol vyučovací jazyk maďarský. Slovenský jazyk bol výpomocný. Za prvej svetovej vojny deti učil farár, lebo učitelia boli pozvaní na vojnu.

II. OBDOBIE OD KONCA PRVEJ SVETOVEJ VOJNY DO KONCA DRUHEJ SVETOVEJ VOJNY

Po prvej svetovej vojny boli určené nové hranice a tieto oblasti pripadli vtedajšej Juhoslávii (Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov). Školská sústava sa dostáva pod patronát štátu a rozvíja sa v nových okolnostiach. Školstvo je mohutná, zložitá a inertná sústava, v ktorej sa inovácie ťažko ujímajú. Deti aj naďalej navštevujú školu podľa vierovyznania. Evidencia sa ešte v školskom roku 1918/1919 viedla v maďarskom jazyku a od roku 1919/1920 v srbskom a slovenskom jazyku.

Počet učiteľov v roku 1918 vzrástol z 5 na 8, lebo bol počet žiakov značný. Každá cirkevná obec mala po tri učebne. Okrem toho základná škola si vzala i dve učebne vtedajšej ovody (škôlky) ktorá bola zrušená. Školenie detí prebiehalo v piatich školských objektoch. Na evanjelickom kraji boli dve školy: jedna hneď pri evanjelickom kostole (Miškovicova, neskôr Kaňova škola, dnes Ulica maršala Tita 106, obchodné stredisko Slovan) s dvoma učebňami a bytom pre učiteľa a o niečo ďalej (Dobríkova škola, dnes Ulica maršala Tita 98, sklad PD Selenča) s jednou učebňou a bytom pre učiteľa.

Na katolíckom kraji boli tiež dve školy, jedna vedľa druhej oproti katolíckemu kostolu: jedna škola (Berkešova, dnes Ulica maršala Tita 180) mala dve učebne a byt pre učiteľa a druhá škola (Nová škola, neskôr Oberova škola, dnes Ulica maršala Tita 184) jednu učebňu a byt pre učiteľa. Piaty školský objekt bola „ovoda" s dvoma učebňami a bytom pre učiteľa (dnes Základná škola Jána Kollára, Ulica Vajanského 1).

Roku 1929 štátne vrchnosti nariadili, aby sa deti dali pospolu a navštevovali školu bez ohľadu na vierovyznanie. Proti takému nariadeniu protestovali rodičia a cirkvi. Už v školskom roku 1932/33 deti znovu navštevujú školu podľa vierovyznania. O to sa „pričinil" vtedajší poslanec na žiadosť cirkevných predstaviteľov, ktorý uviedol argument, že deťom treba chodiť do školy vyše 3 km (celá osada bola dlhá menej ako 2 km). Niektorí učitelia protestovali, že deti zasa navštevujú školu podľa vierovyznania, ale bezúspešne. Vo vyšších ročníkoch predsa len deti boli v zmiešaných triedach.

Na školských objektoch neboli vykonané nijaké opravy a adaptácie. Inventár v učebniach sa neobnovoval hoci to bolo potrebné. Žiacke lavice už boli opotrebované, ale sa nenahrádzali novými a podobne bolo so všetkým, čo školy potrebovali.

Vyučovalo sa podľa vtedajšieho učebného plánu a učebných osnov v súlade s platnými zákonnými predpismi. Oproti obdobiu pred prvou svetovou vojnou došlo k zmenám v uvedených dokumentoch. Tak z oblasti náboženstva sa zjavil predmet vedy kresťanské. Učila sa srbčina a slovenčina, matematika bola rozdelená na aritmetiku a geometriu (dva predmety), dejepis na dva predmety (všeobecný a srbský), biológia je pod názvom poznávanie človeka a prírody, je tu predmet poľné hospodárstvo a ručná práca. Neskoršie i tu došlo k zmenám.

III. OBDOBIE OD 17. OKTÓBRA 1944 DO 1. SEPTEMBRA 1962

Oslobodením Selenče dňa 17. októbra 1944 sa začína nové obdobie v rozvoji školstva.

Už 29. októbra 1944 sa stretli Juraj Miškovic, učiteľ, a komisár Jova. Organizácie práce školy bola zverená učiteľovi Jurajovi Miškovicovi a s prácou sa malo začať hneď. Prajné podmienky umožnili, aby sa s prácou začalo už 8. novembra 1944. Najprv sa robilo so štyrmi triedami nižších ročníkov a od Nového roku 1945 sa začalo s prácou v 5. a 6. ročníku.

Pracovalo sa v jestvujúcich objektoch: Dobríkova škola s jednou učebňou, Miškovicova škola s dvoma učebňami, Berkešova škola s dvoma učebňami, Nová škola s jednou učebňou a ovoda s dvoma učebňami (neskoršie nazývaná i Lukáčová, dnes ZŠ Jána Kollára, Ulica Vajanského 1). V školských objektoch zostal i dovtedajší, už opotrebovaný nábytok a iné vybavenie. Ako po každej vojne, časy boli neblahé, nuž sa nemohlo hneď veľa toho urobiť na opravách, údržbe a vybavení škôl.

Dňa 22. decembra 1944 Jelica Lančušková prišla skontrolovať prácu školy. Koncom decembra 1944 ako Neslovania boli uvoľnení z práce: 1. František Berkeš, 2. Klára Berkešová, vydaná Pašćiková, 3. Viktória Miškovicová. O šesť dní do práce bola znovu prijatá Viktória Miškovicová.

K zmenám došlo na začiatku školského roka. Učiteľka Mária Čániová sa 6. septembra 1945 presťahovala do Československa (vydaj). Viktória a Juraj Miškovicovci na svoju žiadosť boli 15. septembra 1945 preložení do Petrovca. Mária Súdiová odchádza na dvojmesačnú zdravotnú dovolenku. Učiteľ Michal Benka, ktorý pôsobil v Selenči od júna 1945, na svoju žiadosť sa vracia do svojej rodnej dediny Lalite. Tak zostali Mária Pálenkášová a Leopold Vanek, ktorý musel prebrať i funkciu riaditeľa. O krátky čas však za učiteľov v Selenči boli vymenované Katarína Benšová, Zuzana Benková a Anna Kišgeciová. Dňa 1. novembra sa zo zdravotnej dovolenky vrátila Mária Súdiová. Tak osem tried bolo rozdelených na šiestich učiteľov. Hodne ťažkostí bolo s deťmi, ktoré za okupácie mali vyučovanie v maďarskom jazyku. Dochádzka do školy bola jeden z problémov, s ktorým sa i ďalej zápasilo. Dôvody sú známe: deti boli často angažované v poľných prácach, hlavne staršie, čo malo za následok časté vystatia zo školy. Učitelia boli angažovaní i v práci mimo školy.

Roku 1946 boli preložené Mária Súdiová do Kysáča, Katarína Benšová do Lugu a Mária Pálenkášová do Hložian. Zostali traja učitelia: Anna Kišgeciová, Zuzana Benková a Leopold Vanek na 6 povolených tried.

Odchodom uvedených učiteliek práca v škole a mimo nej bola veľmi sťažená. Zuzane Benkovej zostala práca s pionierskymi organizáciami a Anna Kišgeciová pracovala jeden mesiac s troma analfabetmi. Celá mimoškolská práca bola zvalená na plecia Leopolda Vaneka. Predsa školský rok 1946/47 bol úspešne ukončený.

V školskom roku 1947/48 bolo 420 žiakov v 8 triedach. Vyučovanie sa začalo so štyrmi učiteľmi, lebo do Selenče bola preložená učiteľka Josipa Krňoulová zo Slankamenu. Dňa 7. októbra 1947 za učiteľku bola vymenovaná Viera Jesenská a 19. októbra 1947 Ladislav Berkeš. Tak bolo 5 tried základnej školy a 2 triedy progymnázia. V základnej škole pracovali: Zuzana Benková-Kaňová v 1. ročníku, Josipa Krňoulová v 1. ročníku Ladislav Berkeš v 2. ročníku, Anna Kišgeciová v 3. ročníku, a Viera Jesenská vo 4. ročníku. Leopold Vanek viedol nielen základnú školu, ale bol aj riaditeľom progymnázia, kde i prednášal za pomoci uvedených učiteľov. Školský rok sa zakončil úspešne.

Školský rok 1948/49 sa začal za riaditeľstva Leopolda Vaneka. Bolo úhrnne päť tried, a to dve triedy 1. ročníka a po jednej triede 2., 3. a 4. ročníka. Učiteľmi boli: Anna Kišgeciová, Zuzana Kaňová, Viera Jesenská, Josipa Krňoulová a Ladislav Berkeš. Vzhľadom na zaťaženosť učiteľa Leopolda Vaneka, ktorý ako riaditeľ mal aj hodiny v neúplnom gymnáziu, dňa 28. októbra 1948 za riaditeľku bola vymenovaná učiteľka Anna Kišgeciová. Ladislav Berkeš bol 22. októbra 1948 preložený do Nového Sadu za riaditeľa maďarskej cvičnej školy. Josipa Krňoulová preberá obe triedy 1. ročníka, Anna Kišgeciová 2. ročník a honorovane hodiny na neúplnom gymnáziu, Zuzana Kaňová 3. ročník a Viera Jesenská 4. ročník.

Vďaka rozvoju hospodárskej základne a spoločenskej nadstavby sa zlepšovala situácia v školstve. Mohlo sa viacej vkladať na údržbu školských objektov a zakupovanie názorných prostriedkov, hoci to všetko bolo v skromných hraniciach.

Prichádzajú noví učitelia a hodne z nich i rodom zo Selenče, ktorí zakončili učiteľské školy v Petrovci alebo v Sombore. Učitelia, ktorí zakončili vtedajšie štvorročné a neskoršie päťročné učiteľské školy, boli veľmi dobre uschopnení pre svoje povolanie. Úspešne realizovali vyučovací proces najmä v nižších, ale i vo vyšších ročníkoch vo vtedajších nie veľmi prajných podmienkach. Bolo cítiť pokrok ako vo vyučovaní predmetov z exaktných a spoločenských vied. Zvlášť je významné v tomto prostredí vyučovanie spisovnej slovenčiny, prispievajúce tlmeniu konfesionálnych konotácii v relácii nárečia a viery.

Vyučovanie v piatich punktoch sťažovalo situáciu, lebo učitelia vo vyšších ročníkoch museli chodiť z jednej do druhej budovy. Neskoršie už vo vyšších ročníkoch sa zjavili aj traja odborní učitelia, a to pre dejepis, zemepis a matematiku.

Hoci sa ešte stále zápasilo s dochádzkou do školy, situácia sa z roka na rok zlepšovala. Bol to i dôsledok zlepšovania materiálneho stavu rodičov a iného chápania významu školy.

Všetky uvedené a iné prajné okolnosti mali za následok otváranie úplnej osemročnej základnej školy (predtým žiaci 7. a 8. ročník končili v susedných osadách a inde). V školskom roku 1955/56 končí v Selenči prvá generácia maturantov osemročnej školy. Väčšina z nich pokračovala v ďalšom školení. Potom zaznamenávame prestávku v školskom roku 1956/57, keď selenčskí žiaci 8. ročník zakončili v susednej osade Ratkovo, lebo ich bolo málo (len deviati) na triedu.

Od školského roku 1957/58 po školský rok 1962/63 nepretržite končí ročník jedna trieda a od školského roka 1963/64 po dve triedy. Značná časť pokračovala v školení.

V školskom roku 1960/61 škola bola pomenovaná Základná škola Jána Kollára podľa veľkého slovenského básnika Jána Kollára.

IV. OBDOBIE OD 1. SEPTEMBRA 1962 DOTERAZ

Deň 1. september 1962 predstavuje významný medzník v rozvoji školstva v Selenči. Vytvorili sa omnoho prajnejšie materiálno-technické podmienky. Kvalita práce stúpala, ciele a úlohy vyplývajúce z učebného plánu, učebných osnov a iných dokumentov sa úspešnejšie mohli realizovať. Vytvorené boli oveľa lepšie podmienky i pre mimovyučovacie aktivity. Miesto, úloha a význam školy ako vzdelávaco-výchovnej, ale i kultúrnej ustanovizne v osade dostáva nové rozmery.

Ústredná škola vyrástla na lokácii niekdajšej ovody, „notárovho domu" a „bykary". Okolo školy zostalo hodne priestoru pre park a športové terény. Nie náhodou je škola v strede osady. Lenže budova nebola dokončená, lebo chýbali peniaze. Zabezpečené boli len nevyhnutné podmienky pre prácu. Populárne bola nazývaná „škola-pola". Kabinety, fyzkultúrna sieň a iné pomocné miestnosti sa postupne dokončovali. Proces dokončovania, adaptácií, investičnej údržby, dostavby, prestavby a opráv trvá až dodnes. Veľké úsilia vynaložili sami pracovníci školy, často sa zriekajúc nemalých vlastných prostriedkov, ktoré odvádzali na dokončovanie školy. Podnikali sa početné akcie spolu s deťmi a ich rodičmi na zabezpečenie prostriedkov na dostavbu a dokončovanie školy. Nemalú pomoc poskytovali pracovné organizácie a miestne spoločenstvo. Pravda, ani pomoc obce a Ministerstva školstva nevystala.

Vo februári 1966 riaditeľstvo preberá Juraj Berédi učiteľ, ktorý funkciu riaditeľa vykonával do 31. augusta 1974. V tom období sa hodne urobilo na vypracúvaní nábytku a zriaďovaní interiéru školy. Pokročilo sa i vo vybavovaní školy názornými prostriedkami. Hodne sa urobilo i v zriaďovaní okolia školy a vybudovaná bola ohrada vlastnými silami. Prichádza celý rad mladých učiteľov, medzi nimi už i odborných učiteľov. Odborná zastúpenosť výuky vo vyšších ročníkoch bola jeden z veľkých problémov, s ktorým sa až dodnes zápasí.

Od 1. septembra 1974 za riaditeľa školy zvolili Jána Šimoniho, odborného učiteľa, ktorý túto funkciu koná až doteraz. Pokračuje sa v intenzívnej výstavbe, zveľaďovaní a zlepšovaní vonkajšej a vnútornej architektúry školy.

V rámci budovy školy boli uskutočnené nasledujúce investičné práce: inštalovalo sa ústredné vykurovanie vo fyzkultúrnej sieni (1975), dostavali sa rekvizitáreň pri fyzkultúrnej sále, kabinet pre učiteľa telesnej výchovy a obliekareň (1977), stolárska dielňa (1984), urobila sa omietka (1983), inštalovalo sa ústredné vykurovanie v celej škole (1981), rekonštruovali sa vodovod a kanalizácia (1985), vybudovali sa betónové plató a športový polygón (1985), rekonštruovali sa sanitárne uzly, dostavala miestnosť pri kabinete technického vzdelávania (1983) a adaptovaním častí školy sa získala jedna učebňa. Zriadilo sa okolie školy a školský park. Všetky učebne a kabinety spolu s pomocnými miestnosťami slúžia na plánované ciele. V tomto procese sa i naďalej pokračuje.

Uvedené investičné zásahy umožnili organizovať vyučovanie v špecializovaných učebniach a kabinetové vyučovanie. Prechod na takýto spôsob vo vyšších i v nižších ročníkoch sa začal v roku 1975 a v krátkom časovom úseku sa organizačne doriešil. Ďalej sa pokračovalo s vybavovaním učební a kabinetov zodpovedajúcimi názornými prostriedkami, čo predstavuje kontinuovaný a dlhodobý proces.

V snahe sledovať súčasné diania vo vzdelávacej a vyučovacej technológii škola sa ešte roku 1985 orientovala na vyučovanie predmetu (ako voliteľný program) základy informatiky a počítačstva. Vynakladaním vlastného úsilia a svojich prostriedkov, ale i vďaka pomoci rodičov, pracovných organizácií a miestneho spoločenstva, škola je materiálne i kádrovo pripravená zdolávať začiatočné úlohy v informatizácii vyučovania. Tak už hodne času škola venuje náležitú pozornosť príprave mladých generácií, ale i učiteľov pre život v informatickej spoločnosti.

Náležitá pozornosť sa venuje odbornému zdokonaľovaniu učiteľských kádrov na viacerých úrovniach ako podstatnému predpokladu pre úspešné zdolávanie zložitých úloh, ktoré sa už teraz škole nakladajú. Sme na prahu 21. storočia a podstatnej reformy školstva. Nové a ešte zložitejšie úlohy v procese výchovy a vzdelávania mladých generácií si vyžadujú školených, profesionálne dobre pripravených a súcich učiteľov, ktorí ich budú vstave úspešne a kvalitne zdolávať.

Škola už dnes pripráva mladé generácie pre život v 21. storočí a dobudúcna to bude musieť robiť omnoho náročnejšie a na vyššej úrovni. Svoje prvé základy v tejto škole získali a získavajú terajší a budúci odborníci rôznych profilov, profesori, inžinieri, lekári, architekti, z ktorých už máme alebo budeme mať špecialistov, magistrov a doktorov vied. Tým táto škola dávala a dáva plný príspevok nielen vzdelávaniu a výchove mladých generácií, lež i k zachovaniu vlastnej slovenskej identity.