FK Kriváň

Najhlavnejšia vedľajšia vec na svete a v selenči - futbal

Keď sa v nedeľu poobede na okraji dediny počuje: „góóól!", Selenčania vedia, že Kriváň hrá doma. V Selenči sa hrá „fodbal".

Už po prvej svetovej vojne selenčskí chlapci behali za loptou po pasienkoch okolo dediny. Avšak boli to detské hry, ktoré nemali zásady serióznej hry. [Ján Valent]

Podľa pamäti Jána Valenta, živej legendy selenčského „fodbalu", niečo, čo sa podobalo pravému zápasu, sa odohralo asi v roku 1932-33. Narýchlo sa po dedine rozniesol chýr, že dochádzaju Laliťania. Naši chlapci sa pozbierali, niekto bosý, niekto v otcových topánkach s odbitou pätou, niekto v kapciach... A tí Laliťania mali dresy, kopačky...

Hralo sa na Turčanovej doline za dedinou. Selenčskí chlapci, nosení na krídlach svojich spoluobčanov, sa nedali zahanbiť. Bolo 1 : 1. A prvý gól dal práve Ján Valent. Spomína si taktiež náš báči Jano, že hlavnou prekážkou pre počiatok zápasu bola brankárova čiapka. Nebolo jej a kým sa nenašla, zápas sa nemohol začať.

Po tomto zápase záujem o futbal v Selenči zanikol až po rok 1938, keď sa na Širokej bare začalo s „výstavbou" ihriska. Zo zápisničnej knihy sa dozvedáme, že prvé zasadnutie, na ktorom sa spomína založenie dnešného Kriváňa, bolo 31. júna 1939. Na tomto zasadnutí sa formoval Slovenský športový klub Selenča. Za prvého predsedu klubu bol zvolený DRAGOSLAV STOJADINOVIĆ. Podpredsedami sa stali: ANDREJ GAJDOŠ a STJEPAN VINCELJ. Prvým kapitánom klubu bol ŠTEFAN KOČONDA.

„Tie predvojnové dni nášho SŠK Selenča spomínajú sa ako pionierske dni dnešného Kriváňa. Zasadnutia sa diali v Benšovej krčme, kde sa usporadúvali aj divadelné predstavenia, aby sa nazbieralo trochu peňazí pre klub. Zábava sa organizovala pre klub. Prvé dresy sa dostali z Petrovca a prvé kopačky boli z terajšieho Ratkova. Mnohí v nich i medzi partizánov odišli. Boli to hráči, ktorí meno Selenče naďaleko šírili."

Cez druhú svetovú vojnu sa nehrali ligové zápasy. Kedy-tedy sa odohral neoficiálny zápas s mužstvami z okolitých dedín. Pred maďarskými okupantmi hráči schovávali dresy, kopačky, doklady... [Fudbalisti SŠK Selenča pred zápasom 23. 06. 1939 so Spartou zo Silbašu. Výsledok 9:1. Stoja: Juraj Šuľan, Juraj Boťanský, Štefan Horík, Juraj Berédi, Štefan Berkeš, Ján Vajrich, Štefan Zolárek, Pavel Strehársky, Štefan Kočonda a Ján Valent; sedia: Andrej Bocka, Pavel Lipták, Pavel Križov]

Dňa 12. decembra 1945 sa schválila iniciatíva o zakladaní fyzkultúrneho odboru. Hneď o niekoľko dní, 16. decembra, za veľkého počtu Selenčanov sa vynieslo rozhodnutie o jeho založení. Za prvého predsedu bol zvolený Pavel Berédi, za tajomníka Mária Svetlíková a za pokladníka Ján Kaňa. V rámci odboru boli zvolení i vedúci sekcií:

- Zdravotnícka sekcia: Dr. Konstantín Karmanski a Michal Lipták
- Sekcia pre propagandu: Juraj Berédi a Michal Kaňa
- Sekcia pre volejbal: Mária Súdiová a Jozef Šipek
- Sekcia pre lov: Pavel Javorník a Juraj Gubečka
- Sekcia pre futbal: Ján Kováč a Juraj Grňa

Po tomto zasadnutí futbalový klub dostal meno Fyzkultúrne družstvo Selenča.

FD Selenča si 13. júla 1946 zvolilo novú správu. Za predsedu bol zvolený učiteľ Leopold Vanek, za tajomníka úradník Karol Burčiar a za pokladníka poštová úradníčka Mária Svetlíková. Vtedy FD Selenča dostalo i prvého trénera, obecného úradníka Štefana Prokopca, ktorý mal záväzok organizovať jeden tréning týždenne.

Futbalový klub Kriváň sa pod takýmto menom prvýkrát spomína od 23. marca 1947. Ihrisko bolo už v dedine na mieste, kde sa i teraz nachádza.

V päťdesiatych rokoch sa začalo rozmýšľať i o potrebných obliekarniach. Dovtedy sa mužstvá prezliekali po súkromných domoch v okolí ihriska. Za pomoci milovníkov športu a samých aktivistov v klube sa vystavala obliekareň: najprv malá a neskôr dnešné miestnosti s kúpeľňami a bytom pre domovníka. Boli to roky veľkého entuziazmu. Hráčom nebolo ťažko chodiť na zápasy do okolitých dedín na vozoch, bicykloch, ba niekedy aj pešo. Hráči roky hrávali spolu. Spomenieme najznámejšie mená selenčského futbalu: Cechmajster, Radič, Valent, Bocka, Soviš, Kaňa, Šipek, Kesler, Fodor, Javorník, Pecník, Nosál, Turanský, Švec, Krnáč, Záborský, Provodovský, Blažek, Dobrík...

Boli známe rodiny hráčov. Tak si pripomenieme na rodinu Cechmajsterovú, z ktorej štyria bratia hrali za Kriváň súčasne, alebo rodinu Bockovú, z ktorej traja bratia nastupovali za Kriváň takisto súčasne. Zo známejších trénerov pripomíname si na mená Jozefa Keslera, Pavla Záborského, Pavla Krnáča a Rajka Sirara.

Mnohokrát sa stávalo, že v tom istom mužstve hrali príslušníci rôznych generácií, ako napríklad 15-ročný (Juraj Bocka) a viac ako 30-ročný (Ondrej Pavlov).

Rodičia, pravdaže, mali vplyv aj na svoje deti, z ktorých potom vyrástli lepší hráči od svojich otcov. Tak napríklad Andrej Bocka svoju záľubu k futbalu preniesol až na troch svojich synov (Ján, Juraj a Pavel), Cechmajster na svojich dvoch synov (Michala a Jána), Javorník na syna Jána, Soviš na syna Pavla atď.

Po všetky tieto roky svojho jestvovania Futbalový klub Kriváň súťažil v medziobecných ligách Báčska Palanka, Odžak a Vrbas, a to I. a II. triedy. V pohárových zápasoch hral i s vtedajším účastníkom II. zväzovej ligy FK Bačka Báčska Palanka. Mnoho hráčov, ktorí prvé futbalové kroky urobili v Kriváni, hrávali i za iné futbalové kluby. Tak napríklad Pecník hral za FK Bačku z Báčskej Palanky.

Futbalový klub Kriváň odohral aj mnoho zápasov s klubmi zo zahraničia. Boli to rôzne turnaje s mužstvami ČSSR a s mužstvami našich robotníkov na dočasnej práci v Rakúsku, zapojenými do riadnych rakúskych líg.

Zaujímavé je pripomenúť jedno obdobie, keď v Kriváni hrala najlepšia generácia futbalistov. Táto generácia celé tri roky v Selenči neprehrala ani jeden zápas. Vtedy za Kriváň hrali: Fraňo Evetovič, Dragiša Bogdanović, Jovan Vujinović, Jozef Dekáň, Ján Javorník, Nedeljko Šajić, Pavel Pecník, Dragan Vulin, Tomislav Bogunović, Juraj Bujzáš a Juraj Bocka - Džaja.

Nakoniec si chceme pripomenúť na niektorých Selenčanov, ktorí nehrávali futbal, alebo hrali veľmi málo, ale zato boli dlhé roky buď v správe klubu, alebo „pri ruke", jednoducho veľkí milovníci futbalu. Sú to okrem iných: J. Valent, J. Gašparovský, Š. Ilčík, Š. Blažek, J. Provodovský, J. Kočonda, M. Šarić, M. Nosál.

Dnes Futbalový klub Kriváň zápasí so súpermi v rámci Medziobecnej ligy Báčska Palanka, 1. trieda, a naráža na rôznorodé problémy, čo sa odzrkadľuje najviac na výsledky zápasov, s čím nemôžeme byť spokojní. No Selenča má rád futbal, takže veríme, že istotne prídu lepšie časy.

 

Futbal v Selenči po druhej svetovej vojni

Ťažko je predpokladať, že sa šesťdesiatnik, aký som teraz, pamätá na zážitky spred viac ako päťdesiat rokov, keď ide o drobnosti, ako bolo zabávanie detí a mládeže za druhej svetovej vojny. No to už asi ide s rokmi: čo bolo voľakedy, zdá sa nám , že bolo včera, a na to, čo bolo včera, sa ťažko môžeme spamätať.

Zabávalo sa všelijako, ale ja si pri tejto príležitosti chcem spomenúť na futbal.

Selenča v tom čase bola malá, chudobná dedina, ale moja generácia nevedela ani o bohatších, ano o krajších dedinách, pre nás ony vlastne ani nejestvovali. To, že bola malá, myslím si teraz, lebo vtedy bola v našich očiach veľká, a od rána do večera sme sa dobre unavili, behajúc po jej uliciach.

Ako všetci chlapci sveta najradšej sme behali za „loptou", hrajúc „futbal". Tá „lopta" bola „handráš", totiž ponožka (štrimfľa) naplnená handrami, obšitá detskou rukou. Na gumené lopty sa pamätali starší, ktorí mali viac rokov pred vojnou a možno preto boli i nešťastní. Moja generácia poznala iba „handráš", a boli sme šťastní a spokojní s tým, čo sme si sami mohli zadovážiť. No a tá naša hra, ten selenčský „fodbal", bol tiež iba behanie z jednej strany ulice na druhú, kopanie do „handráša" a nôh protivníka, hádanie sa a škriepka, či gól bol alebo nebol, pokiaľ si gazda handráša nevzal loptu a nahnevaný neodišiel hľadať druhých pajtášov. Možno mi práve preto v pamäti utkveli spomienky na pravý futbal v Selenči a selenčských futbalistov z tých čias. Totiž oni mali pravú, koženú loptu, dresy, kopačky, ihrisko, divákov, o čom sme my mohli iba snívať.

Futbal sa hrával na ihrisku, ktoré bolo za dedinou, na „Širokej bare". Bolo to vlastne nejaké pole, nevhodné na obrábanie a ponechané ako pastvisko pre dedinský statok. O tráve bolo ťažko hovoriť, boli to hrudy a „dikica", ale nám sa zdalo, že nejestvuje nič lepšie. Mládež istotne aj upravovala tento priestor, ale o tom budú iste písať iní, čo sa na to pamätajú. Okolo ihriska nebolo nič, nijaký chládok, stromi, nijaká strecha alebo lavička, o tribúne alebo obliekarniach ani stopa. Boli tam však brány - „kapije", v ktorých bránil „kapoš", a boli tam vápnom označené čiary ako na každom futbalovom ihrisku. Teda pre nás pravý Wembley v Londýne.

Na ihrisko hráči chodievali oblečení v úboroch až z domu, cez celú dedinu. Keďže sa hrávalo v nedeľu popoludní, skoro pred každým domom sedeli starší a ženy a „zovárali". Vyparádené dievky stáli po uliciach a pozerali za hráčmi. Hráči v dresoch, skutočných kopačkách, boli predmet aj môjho obdivu, ale iste aj iných.

Nepamätám sa, či všetci hráči, ale viem, že tí, ktorí bývali okolo nás, sa zoskupili v strede dediny, okolo Žiakovej krčmy a stadiaľ sa išlo poza obecný dom, popri „ovode" (kde je teraz vybudovaná nová škola), bykárni a „bugerskom cinteri" (dnes je tam futbalové ihrisko) až na kraj ulice. Keď sa prešla celá dedina, prechádzalo sa popri cigánskej „čérge", až sa prišlo na ihrisko. Normálne, moja generácia sa snažila kráčať popri svojich idoloch, držať s nimi krok a ak sa ti niekto z nich prihovoril, bol si hneď o hlavu vyšší ako ostatní, aspoň sa ti tak zdalo.

Nepamätám sa, ktoré mužstvá do Selenče prichádzali, ale viem, že raz prišli Hložančania, medzi ktorými hrával i otcov bratranec, teda môj strýko, Jakuš. Tú nedeľu sa so mnou nedalo rozprávať, lebo, bože môj, veď hrá aj môj strýko.

Neviem prečo, ale v pamäti mi stále odznievajú slová, ktorými sme vtedy povzbudzovali našich hráčov: „Hip-hip hurá, tucet nula". Starší to asi nevolali, lebo sa nevedelo, komu sa tucet ulezne.

Za selenčskú jedenástku hrávalo iste mnoho mládencov, ale ja si pamätám zostavu prvej trojky, „kapoš" (brankár) a bekovia (obrancovia): Lipták, P. Pucovský, Bocka... Hrávali ešte naši susedia: Valent, J. Pucovský, a najmä Cechárovci (Cechmajster), ako ich v Selenči všetci volali. Vtedy hrávali traja: Jano, Paľo a Ondrej. Nepamätám prečo, ale viem, že sa zvlášť čakal príchod (hádam zo školy) Pištu Berkeša. Keď mal hrať, tak sa rozprávalo iba o víťazstve. Či ich aj bolo, neviem, ale viem, že sme sa istý čas na zápas pozerali a po čase nám zunovalo a išli sme si my, selenčskí „kamasi", odmerať sily poľa Tŕpkov s naším „handrášom".

A istotne v niečích druhých očiach a v niečej druhej starej hlave to bolo, a teraz sa pamätá, celkom inak.

 

Najlepší na svete

Aj na našich ihriskách sa donedávna hrával dobrý futbal, najdôležitejšia vedľajšia vec na svete, a mali sme aj vynikajúcich hráčov.

Najlepší na svete? Väčšina si pomyslí na „kráľa futbalu" Peleho, ale každá generácia mala svojich kráľov. Pripomeňme jedinečný prípad Liptáka Ladislava Kubalu, ktorý nastupoval za reprezentácie až troch štátov (Maďarska, Slovenska a Španielska), potom nášho Jána Podhradského, reprezentanta Juhoslávie a Slovenska, ale hral aj za Hložany, Kysáč, Starú Pazovu, pravdepodobne behal aj po všetkých ihriskách našich slovenských dedín. Starší si spomínajú na Bobeka, Mitića, Čajkovského, Bearu, Zebeca, ľudia v stredných rokoch na Šekularca, Džajića, Galića a iných, teraz sa oduševňujeme Stojkovićom, Savićevićom, Mihajlovićom...

Aj na našich ihriskách boli dobrí jednotlivci. Fanúšikovia často kombinujú najlepšie tímy všetkých čias. V Petrovci vždy budú spomínať Benkovcov, Ondra Červeného, Kolára a do jednej jedenástky ani nemôžu zaradiť všetkých najlepších. V kysáčskej Tatre boli Lepóris, Koza, Miháľ a ďalší, v kovačickej Slávii Fero Bulík, Zloch, Gálik, v Doline Matuľovci, Petrovičovci, Kováč, nech sa neurazia mnohí, ktorí naozaj boli vynikajúci a zabávali svojich fanúšikov.

Nedávno som bol v Selenči a s veteránom Jánom Valentom, ináč živou encyklopédiou udalostí v dedine posledných 70 rokov, a aj s Jožom Keslerom ľahko sme pospomínali najlepších hráčov Kriváňa: Lipták, Št. Zolárek, Soviš, Sklabinský, Janko Javorník, Cechmajsterovci, Krížov, Rago, až po Pecníka. A najlepší? Asi Kováč, hral za odžacký Tekstilac a Bačku Báčsku Palanku. Ale...

Selenču spomínam viac, lebo v nej žil aj Janko Javorník (len príbuzný Janka Javorníka, ktorý bol roky najlepší stredný táložník v celom okolí Selenče).

V strede Masarykovej ulice žili chudobnuškí Javorníkovci. Mali útlučkého Janka, ktorý zavčasu ochorel na chorobu chudobných a zomrel na suchoty, skôr než dorástol do mužstva Kriváňa. Ten Janko bol fenoménom, podľa mňa najlepším futbalistom na svete.

Aj my sme ako deti a mládenci behali za loptou, hrali ulica proti ulici, kraj proti kraju, ako to bývalo vo všetkých dedinách a všetci sme chceli byť na Jankovej strane. Janko nás zabával, vystrájal kúsky, a predstavte si: Janko mohol kopnúť loptu napred a lopta sa vo vzduchu otočila, urobila polkruh a letela za neho, naspäť! Sú vo svete virtuózi, akrobati, cirkusanti, ktorí robia s loptou, čo si len zaželajú, nedávno o takom písali aj v Rovine: Zoran sa zaoberá svojimi kúskami, ale kopnúť loptu napred a ona odletí nazad, to som nikdy nikde nevidel, to mohol len Janko. Ja som mal v živote šťastie vidieť všetkých najlepších futbalistov po druhej svetovej vojne, aj Bobeka, aj Pižóna (Petrovića), aj Kubalu, aj Puškáša, Kočisa, Džáju (Džajića) a iných, teraz na televízii pozeráme najlepších hráčov súčasnosti, ale také niečo som nikdy nikde nevidel, len v Selenči.

A potom, keď som sa raz do Selenče vrátil, priatelia mi povedali: Janka pochovali; skromne - susedovci, príbuzní a futbaloví priatelia, spoluhráči...

A ja aj teraz, keď navštívim Selenču, idem aj na hrobitov a pozriem na kopček zarastený trávou. Veď nebolo ani na chlebíky a nie na kamenný kríž alebo pomníček, a spomeniem si na najlepšieho na svete. Keď vidím, že deti „pikajú loptu", očakávam, že sa možno zjaví „Jankov falš" a čakám aj ďalej...

Pravda, vtedy keď Janko vystrájal, bolo to tesne pred druhou svetovou vojnou, aj v Selenči deti kopali len handrové lopty, tie lepšie počúvali, preto aj existovali rôzne možnosti; ale kopnúť napred a lopta sa vráti, predsa je to len div. Nevie o tom ani L. Švihran, ktorý napísal knihu divov Naj, naj, naj... (Mladé letá, Bratislava, 1989) a ani v knihách Guinneesa o tom nieto ani slova...