Poľovnícky spolok

...V Mene Svätého Hubertusa...

Túto poľovnícku prísahu si Selenčania skladali po prvýkrát pri zakladaní Poľovníckeho spolku roku 1901. Bolo to úradné zakladanie spolku a jeho zakladatelia a prví členovia boli: Ján Javorník, Tomáš Medveď, Michal Medveď, Ján Varga, Ján Ober, Karol Šťukavský, Tomáš Krajčík a Karol Hýl. Údaje o tom, čo prví členovia spolku boli zamestnaním a čím sa zaoberali, nemáme, ale istotne mali niečo spoločné, jednu niť, ktorá ich spolu viazala, a bola to predovšetkým láska k prírode a veľká vášeň k poľovaniu.

Od najstarších čias poľovačka bola povolaním, ktorým muži zabezpečovali stravu pre svoju rodinu, ale teraz, keď sa strava zabezpečuje inak, poľovačka je pôžitkom a oddychom. Vychádzka do chotára a prechádzka po poliach sú istotne jednou z najzdravších rekreácií a keď k tomu dodáme pôžitok z poľovania, je to naozaj pekne strávený deň. [Selenčkí poľovníci začiatkom storočia]

Naši predkovia nasťahovali sa do týchto krajov, prišli na územie bohaté na zverinu a kvalitnú divinu. Bol to predovšetkým kraj lesov a len v menšej miere (Pustara a Lúky) obrábateľj pôdy a pasienkov.

V tom čase pytliačenie možno bolo i jedným zo spôsobov ako prežiť, ale istotne i veľmi prísne trestané, takže sa takým aktivitám muselo vyhýbať. Lenže tých, čo to mali radi, nijaké tresty a pokuty neznemožňovali, a tak je až dodnes, keď sa pre pytliačenie môže i celý majetok stratiť.

Roku 1901 v selenčskom chotári sa začínala komasácia, presne sa určili hranice chotára a samým tým aj loviská. Tak sa využila príležitosť a formoval sa prvý poľovnícky spolok, ktorý pracoval celých 13 rokov, vlastne do začiatku prvej svetovej vojny. Okrem zakladateľov do spolku sa každoročne zapájali noví členovia a spolok bol čoraz silnejší. Pravda, jeho členovia nemohli byť všetci, lebo poľovačka vždy bola privilégiom tých bohatších, čo si môžu zadovážiť dobrú pušku, náboje a iné náčinie potrebné na poľovačku. V tom čase sa muselo vyčleniť dosť peňazí na zakúpenie loviska od štátu do nájmu.

Práca spolku sa prerušila celých päť rokov. Až po skončení vojny sa vyriešil status týchto krajov bývalého Rakúsko-Uhorska. Totiž boli pripojené k novému štátu - Juhoslávii. V nových podmienkach sa zmenil a reorganizoval spolok, ale teraz už s početnejším členstvom. Jeho členmi boli: Pavel Berédi - predseda, Pavel Lipták - pokladník, Pavel Bujak, Ján Valent, Juraj Javorník, Juraj Strehársky, Pavel Naď, Pavel Mučaji známy ako Pájo, Štefan Vala, Ján Pap, Tomáš Krajčík, Dezider Strický, Ján Kolár, Pavel Boťanský, Jozef Trusina (Bázler), Tomšík, Karol Medvecký - evanjelický farár (ktorý bol členom dvadsať rokov), Ján Fačara, Michal Miháľ, Fero Krajčík.

Tentokrát práca spolku trvala až 21 rokov (1919-1940). Z týchto čias veľa údajov nejestvuje a vieme, že po dobrú zbraň bolo veľmi ťažko prísť, že sa poľovalo so staršími typmi pušiek - kto si akú mohol zadovážiť. Nábojov nebolo, a preto si každý poľovník plnil doma sám náboje. Na tie účely používal sa pušný prach a olovené broky, ktoré sa mohli zadovážiť v predaji.

Počiatkom druhej svetovej vojny práca spolku bola znovu prerušená, nosiť zbraň zakázané a veľká väčšina zbraní od poľovníkov bola odobraná. Len tí najvynaliezavejší si zachovali pušky. Do dediny prišli Maďari. Ich žandári dôsledne dodržiavali predpisy okupačnej moci. Selenčské lovisko bolo predané jednej akciovej spoločnosti vedenej Nemcom Ertlim z Odžaku. Poľovať do selenčského chotára chodili len tí, ktorých Ertli povolal, ale to nikdy neboli Selenčania, ktorým toto veľmi ťažko padlo, a preto sa znovu začalo pytliačiť. Lovisko okrem žandárov chránili platení ochrancovia (strážcovia), takže pytliačiť bolo naozaj ťažko. Výstrel sa ďaleko počul a žandári ihneď boli tam, odkiaľ sa ozval. Spomína sa prípad Pavla Sľúku-Držana, ktorého žandári chytili so zajacom, ale bez zbrane, ktorú už bol skryl. Za pomoci kamarátov na súde dokázal, že vlastne zajac nebol z loviska, ktoré zakúpil Ertli, ale tu z blízkeho lesa Ristovača, ktorý patril štátu a Sľúka bol oslobodený od platenia veľkej pokuty.

Po skončení vojny už v auguste 1945 sa obnovila práca Poľovníckeho spolku, ktorý dostal meno Jarabica a dodnes sa jeho práca nehasila a meno nezmenilo.

Prácu spolku tentokrát obnovili: Ondrej Gajdoš, Štefan Gajdoš, Pavel Gajdoš, Pavel Pavlis, Ján Valent, Jozef Ober st, Ján Javorník, Pavel Javorník, Juraj Berédi, Pavel Častvan, Juraj Gubečka, Pavel Mučaji, Juraj Tŕpka, Ján Pavlov, Ján Pap, Ján Topoľský.

Ihneď po skončenej vojenčine sa do spolku zapojili Pavel Kolár, Ján Weinrich, Ján Grňa, Pavel Boťanský, Pavel Mučaji, Jozef Ober ml., Pavel Lukáč.

Počtom najmasovejší spolok začal pracovať v celkom zmenených podmienkach. Lovisko dával spolku štát zdarma, ale všetko ostatné bolo ťažšie ako predtým. Pušiek nebolo, streliva tobož, takže poľovačka bola v prvých povojnových rokoch viac vec vynaliezavosti. Náboje neexistovali a každý si plnil pre seba, ako len vedel. Používal sa i prach z kanónových nábojov, alebo sa mleli náboje pre mínomety. Presný pomer takéhoto explozívu do náboja sa nevedel a stalo sa, že to staré pušky nevydržali, a pri výstrele sa roztrhli. Miesto brokov používali sa nastrihané drôty.

Tieto problémy sa v druhej polovici päťdesiatych rokov už zlepšili a začiatkom šesťdesiatych sa už mohli kúpiť aj nové pušky domácej výroby Crvena zastava alebo zo zahraničia dovezené, najmä zo Sovietskeho zväzu (naši poľovníci ich volali „Rusky") a sú to aj dnes najpočetnejšie pušky u selenčských poľovníkov.

Je zaujímavé, že nikto z poľovníkov napriek takým problémom, s akými stále zápasili, nezahynul. V poľovačke sa zranilo 11 poľovníkov a jeden honec (10-ročné dieťa).

Počet poľovníkov z roka na rok stúpal. Roku 1965 spolok mal 42 členov a roku 1993 bol najpočetnejší - až 86 členov. V tom istom roku bol schválený aj nový Zákon o love, podľa ktorého každý spolok musí mať plateného ochrancu loviska, ďalej odborníka pre poľovanie a podobne, čo v značnej miere zvýšilo trovy poľovníkom. Preto sa na úrovni obce formovalo Združenie poľovníckych spolkov obce Báč, ktoré začalo s prácou od 01. 07. 1994. V týchto krízových rokoch, ktoré sú za nami, pre mnohých to boli veľké záväzky a tak zo spolku vystúpili. Dnes má spolok iba 64 členov.

Ináč cez Poľovnícky spolok dodnes prešlo okolo 190 občanov Selenče. Počas všetkých rokov poľovalo sa dobre, lebo naše lovisko patrí k najbohatším vojvodinským loviskám na zajaca a jarabice. V rokoch 1965-1970 v našom lovisku sa chytali živé jarabice a zajace a predávali sa do zahraničia.

Zväčšeným a nekontrolovaným používaním ochranných prostriedkov v poľnohospodárstve po roku 1970 došlo k veľkým stratám najmä zajacov a jarabíc. V rokoch 1971-1975 poľovanie na túto divinu bolo zakázané v Selenči. Zákaz poľovania na jarabicu poľskú v celej Vojvodine trval až do roku 1980. Zmenšením a odbornejším používaním herbicídov a najmä pesticídov sa divina zotavila, ale už jej nebolo tak mnoho ako roky predtým. Až dodnes každú jar máme veľké straty najmä pre nekontrolované postrekovanie cukrovej repy a zemiakov.

Každoročne do svojich plánov selenčskí poľovníci zaradia i väčší počet zajacov a bažantov. Ponúkajú ich domácim a zahraničným poľovníkom - turistom. Získané prostriedky sa používajú na nákup bažantov, ktorých sa posledne prirodzenou cestou len veľmi málo reprodukuje v našom prostredí.

Čo do štruktúry povolania členovia spolku boli naozaj rôznorodí, ale predsa dominovali poľnohospodári, čo zrejme súviselo so štruktúrou obyvateľov Selenče. Okrem niekoľkých rokov, keď Selenčania nesmeli chodiť loviť do chotára, lovisko vždy patrilo len občanom Selenče.