Športoví rybári v Selenči

Zobúdzali ste zoru pri vode? Pozorovali ste vodu v tme? Počuli ste niekedy vyhodiť sa kapra, fŕkanie vody a úder chvosta šťuky? Škoda. Nepočuli ste ani slávika v kroví a neviete si predstaviť koncentrické kruhy, čo ich kapor spraví? Ani ranné slnečné lúče vás nešteklili po tvári? Áno, škovránok vám nezaželal dobré ráno! Teda príďte. Postŕhajte rosu z materinej dušičky, uzrite sa v tichej chladnej vode. Poďte, pocítite čarovné ticho rána! Príďte - zamilujete sa do strieborných vĺn. Prekvapí vás vaša vyrovnanosť, poteší vás pokoj. Uvidíte, nájdete seba.

Selenča nepatrí medzi osady, ktoré sa môžu pochváliť, že storočia rozvíjali a zdokonaľovali spôsob chytania rýb. Nie, to však neznamená, že Selenčania nepoznali ryby. Naopak, veď jamy a tehelne na okraji osady bývali opravdivým bohatstvom rybieho sveta. Všetky depresie v chotári, najmä počas vysokých vôd skrývali nesčíselný počet rýb. Veľmi dobre poznali naši ľudia ryby a ich význam v stravovaní.

Keď ide o chytanie rýb udicou, tento druh športu bol blízky iba menšiemu počtu občanov. Bolo niekoľko zanietencov, ktorí v päťdesiatych-šesťdesiatych rokoch pozorovali vlny Dunaja, prevracali udicami kláty vo vodách. Obľúbené rybačky boli: Živa, Berava, Doktor pumpa, Reš a Drža. Často si na tých prvých rybárov spomíname. Boli to: Ján Gašparovský, Karol Gašparovský, Pavel Ďurčiansky, Pavel Gajdoš. Z prvých rybárov ešte stále sú aktívni Pavel Junčoviar, Štefan Petráš a Michal Zolárek ako najmladší. Musíme spomenúť aj tých, ktorí už nie sú rybári (Ondrej Boťanský a Ján Častvan), ako aj odsťahovalcov zo Selenče (Ján Zolárek a Juraj Gajdoš).

Po vykopaní kanála DTD Karavukovo - Báčsky Petrovec sa vytvorili podmienky pre chytanie rýb udicou bližšie pri osade. Čoraz častejšie mohli ste vidieť ľudí, ktorí mali palice uviazané o bicykel. Rybári mierili ku kanálu. Zdokonaľovali sme techniku hádzania plaváka. Koľkokrát sa nám zakvačili nohavice alebo sveter v kroví. Koľkokrát sme oslobádzali udicu od trávy. A prvá chytená ryba? To je osobitná príhoda. Prezradíme len, ako sa to zakončilo. Prút sa zohol až po vodu, rýchly ťah, a ryba v polkruhu vyletela až na násyp. Tam sme ju hľadali.

Tak sa to začalo. Počet rybárov vzrastal. Cítila sa potreba založiť spolok športových rybárov. Veď už roky sme sa začleňovali v Báči, a nebolo nás ani málo. Zistili sme, že máme dostatočný počet na založenia vlastného spolku a dali sme sa do toho.

Na prípravách spätých so založením spolku športových rybárov sa najviac činili rybári, ktorí poznali predpisy v registrácii spolku. Boli to: Jozef Kesler, Jozef Kováč, Juraj Valent a Ján Kováč.

Dňa 25. februára 1976 bolo zvolané zakladajúce zhromaždenie spolku športových rybárov v Selenči. Konalo sa v miestnostiach hasičského domu za prítomnosti 16 členov - zakladateľov. Predsedajúci zhromaždenia bol Jozef Kováč, zapisovateľ Ján Kováč a overovatelia zápisnice Jozef Malina a Štefan Jocha.

Účastníci vyniesli rozhodnutie založiť v Selenči spolok športových rybárov Ikra. Schválili Štatút. Za prvého predsedu bol zvolený Jozef Kováč a za tajomníka Juraj Valent. Úradne spolok začal pracovať 4. júna 1976, keď ho registrovali v Sekretariáte vnútorných vecí v Báčskej Palanke. Potom bol za pokladníka zvolený Pavel Mandáč ml., a už sa to začalo. Do konca roku počet členov (dospelých, mládežníkov a pionierov) stúpol na 58.

V nasledujúcom 1977. roku v spolku založili odbočku športových rybárov žiakov - pionierov pod názvom 25. máj. O to sa postarali v prvom rade odborní učitelia Základnej školy Jána Kollára v Selenči: Jozef Kováč, Pavel Mandáč, Ján Zárecký, Ján Lipták, Ján Matuský a riaditeľ Ján Šimoni. Roku 1977 bolo začlenených do spolku 111 športových rybárov, z čoho 49 pionierov.

Boli to zážitky. Deti očakávali každú voľnú sobotu, aby sa stretli na kanáli. Odborní učitelia poznali svoju prácu. Piekla sa tam slaninka, klobáska, chytali sa aj ryby. Učili sa deti, ako sa žije v prírode, naučili sa dosť toho, čo dovtedy nevedeli a nepočuli.

Potom to už šlo ako po masle. Spolok športových rybárov od založenia dodnes má najviac členov zo športových spolkov v Selenči.

Nebol by rybár rybárom, ak by sa mu neodkvačila, alebo neodtrhla opravdivá „potvora". Kanál sa stal opravdivým rajom pre rybárov. Tu sa chytali: kapry, sumce, zubáče a iné. Tu sme sa aj kúpali. Boli to roky.

To, čo zostalo dodnes, sú súťaže. Prvá súťaž utkvie navždy v pamäti. Odmeňovalo sa: za najviac chytených rýb, za najväčšiu chytenú rybu, vyhlasoval sa najúspešnejší senior, junior a najstarší a najmladší rybár. Časť toho ostala až dodnes. V posledných piatich rokov sa udeľuje diplom Líška. Je to žartovný diplom a môže ho dostať každý, kto „chytí líšku" (opije sa). Rozhodnutie vynáša komisia, ktorá je na úrovni „líšky".

Boli to trochu aj každodenné zážitky rybárov. Musíme pripomenúť aj skutočnosť z posledných rokov. Opravdivá katastrofa zasiahla aj naše vody v 80. rokoch. Neodborné práce s chemickým odpadom, nadmerné bahno na dne kanála, sčasti vypúšťanie odpadových vôd z cukrovaru znemožňujú väčšiu aktivitu športových rybárov v Selenči.