Stolný tenis

Stolnotenisový stôl do Selenče prvý priniesol koncom 50. rokov Adam Rago, vtedajší mládežnícky aktivista. Je to údaj, ktorý poskytli jeho kolegovia, osvetoví pracovníci, v tom čase spoluhráči. Stôl bol postavený v miestnosti Kultúrno-osvetového spolku Jána Kollára v družstevnom dome. Samozrejme, spočiatku raketu do ruky brali len tí najsmelší a skusovali kontrolovať bielu celuloidovú loptičku. Na úradné formovanie klubu sa muselo trochu počkať. Má malú históriu, tesne spätú so životom budúceho klubu.

Dušan Valent si obľúbil stolný tenis ako stredoškolák v Báčskej Palanke. Prvé stolnotenisové kroky urobil u známeho trénera Radomira Radovića. Po skončení strednej školy menovaný odchádza na štúdiá do Zreňanína a tu sa ihneď zapojil do STK Banát, ktorý súťažil na zväzovej úrovni a kde pracoval jeden z najvýznamnejších trénerov tých čias vo Vojvodine - Šándor Semeš. Stolný tenis sa stáva u Valenta nevyhnutnou zložkou denných aktivít. Po návrate do Selenče na pozvanie nezničiteľného športového entuziastu Michala Zolňana sa zapojil do STK Partizán Báč. Michal Zolňan však stále trval na formovaní klubu v Selenči. Presviedčanie netrvalo dlho a na návrh odborného učiteľa telesnej výchovy Jána Matuského v rámci Spolku pre telesnú výchovu Partizán založili stolnotenisovú odbočku. Lenže historka sa tu nekončí. Vtedy Stolnotenisový zväz Juhoslávie organizoval seminár pre budúcich trénerov v Novom Kneževci. SOFK-a poslala na tento seminár Valenta. Vedúcim tohto semináru bol svetoznámy odborník, ktorý v dejinách stolného tenisu zanechal trvalé stopy, Dušan Osmanagić. Takýto vývoj udalostí (viac náhoda a šťastie ako úmysel) trvale ovplyvnil ďalšiu cestu športovca a stolnotenisového odborníka Dušana Valenta a tým aj STK Partizán.

Hneď po vzniku kluby zohrali i prvý úradný zápas. Bolo to v septembri 1968. Súper Selenčanom bol STK Partizán Ratkovo. Výsledok nebol priaznivý pre Selenčanov. Porážka 5 : 3 sa i očakávala. Okrem Valenta, ktorý porazil všetkých troch hráčov z Ratkova, Selenčania nemali ešte nadostač síl. Spolu s menovaným za STK Partizán nastúpili Ján Grňa a Jozef Trusina. Prvý zápas doma prebiehal v aule Základnej školy Jána Kollára. Selenčania mali iba jeden stôl a niekoľko súkromných rakiet. Valent zvyknutý na každodenný tréning diktuje také tempo i v Selenči. Formuje sa pionierska stolnotenisová škola a veľký počet žiakov štvrtého a piateho ročníka Základnej školy robí svoje prvé stolnotenisové kroky. Keďže šlo iba o jeden stôl a veľký počet záujemcov, tréning v aule základnej školy nebol dobrým riešením. Klub sa presťahoval do mládežníckej sály, neskôr do miestnosti na futbalovom ihrisku a potuloval sa, kým nedostal svoje miestnosti. Hrajú sa ďalšie priateľské zápasy s Partizánom Báč, Partizánom Ratkovo, Mladosťou Báčsky Petrovec, STK Odžak atď. Stolnotenisová škola pracuje každý deň a tí zo starších ročníkov rýchlejšie zdolávajú tajomstvá hry. Vynikajú: Štefan Ralbovský, Karol Gašparovský, Štefan Zolárek, Juraj Žiak, Pavel Čapeľa, Ján Trusina.

Roku 1968 klub zaradili do Medziobecnej ligy južná Báčka. Každodenné tréningy a vynikajúce talenty, akými boli Jozef Trusina a Štefan Ralbovský, dávajú vynikajúce výsledky: prvé miesto na tabuľke a postup do Báčskej zóny. Nasledujúci rok 1969 nepriniesol nič nové, iba nových súperov v lige. Štvorka Valent, Grňa, Trusina, Ralbovský a celý rad nových, ktorí stále klopú na dvere prvého mužstva, nemá prekážky. Znovu prví, tentokrát majstri Báčskej zóny. Stolnotenisoví odborníci sa opytujú, čo sa deje v Selenči. A tajomstvo nejestvovalo. Z profesionálneho prístupu k tréningu vyplynula kvalita hráčov. Trusina, Grňa a Ralbovský sa vyrovnávajú s Valentom a Partizán Selenča takticky prekvapuje svojich súperov. Ani jeden zápas Selenčania nehrajú v rovnakej zostave. Stálymi zmenami miest hráčov v mužstve znemožňujú súperom vôjsť do rytmu a kým to súper pochopí, zápas bol riešený v prospech Selenčanov.

Roku 1970 sa začala dlhodobá účasť Partizána v 2. vojvodinskej lige. Liga mala najprv 10 mužstiev, a to: Omladinac Čelarevo, Sombor, Partizán Báč, Partizán Selenča, Mladosť Petrovec, Partizán Žabalj, Báčka Srbobran, Partizán Ratkovo, Železničar Nový Sad, Hajduk Čurug.

Hneď v prvom roku zjavujú sa i prvé ťažkosti. Štefan Ralbovský, ktorý bol jeden z hlavných stĺpov v taktike „prekvap a vyhraj", emigruje do USA a jeho športový talent sa tam transformuje do profesionálnej futbalovej ligy. O aký talent ide, hovorí údaj, že r. 1972-1973 ho vyhlásili za najlepšieho futbalistu Severnej Ameriky. Neskôr hral spolu s legendárnym Pelem v mužstve Kosmos.

O pár rokov nové ťažkosti. Trusina odchádza do JĽA a zjavuje sa nová puklina v selenčskej zostave. Na scénu sa dostávajú mladí chlapci: Ján Mandáč, Ján Javorník, Juraj Pecník. Napriek svojej mladosti patria medzi najvynikajúcejších pionierov Vojvodiny a na pionierskych turnajoch v Báčskom Gradišti, Sente, Čoke, Novom Kneževci, Uzdíne a v mnohých iných stolnotenisových centrách sú vždy medzi prvými štyrmi hráčmi turnaja. Mandáč a Javorník mnohokrát na čele turnajového rebríčka.

Roku 1972 a 1973 súpermi Partizána vo Vojvodinskej lige boli: Hajduk Čurug, Sombor, Omladinac Čelarevo, Zorka Subotica (Rakić, Mesaroš, Farago), Báčka Srbobran, Gusar Stapar (Stokanov, Jošić, Dobanovački), DTD Vršac, Spartak Debeljača, Peščara Vršački Ritovi.

Súčasne formovali aj pioniersku ligu Vojvodiny a Selenčania sa tu naplno osvedčili. V tejto lige súťažili tí, ktorí už veľmi klopú na dvere prvého mužstva: Milomir Sarić, Ján Pecník, Ján Ďurčiansky, Pavel Strehársky a iní. Prakticky nebolo žiaka základnej školy, ktorý s väčším alebom menším úspechom nepocítil pôžitok z dynamiky stolného tenisu. V stolnotenisovej sále bolo tak rušno ako na školskom dvore.

Zmienku si zasluhuje účasť Partizána na prvej súťaži vojvodinských slovenských osád na turnaji o pohár Hlasu ľudu, usporiadanom roku 1976 v Kovačici. Cesta do Kovačice bola ťažšia než zápasy. Hráči odišli o jednej po polnoci pešo do Ratkova, vlakom do Nového Sadu, ďalej vlakom do Orlovatu a naposledy autobusom do Kovačice. Keď ráno prišli do Kovačice, boli unavení a nevyspatí. Pekné privítanie a srdečnosť Kovačičanov dali im sily a obsadili druhé miesto na turnaji. V dramatickom finálovom zápase s domácou Sláviou, podľahli 5 : 4. Za Kovačičanov hral i jeden hráč z Uzdínu (Uzdín bol jedným z najsilnejších juhoslovanských stredísk a dal dvoch štátnych reprezentantov a zväzového trénera). Radu Flora a Dušan Valent boli vyhlásení rovnoprávne za najlepších hráčov turnaja.

Byť výťazom na mládežníckych športových hrách či už v obci Báč alebo neskôr v Iloku pre Selenčanov bola formalita: nemuseli ísť tí najlepší, a predsa uznania a poháre cestovali do Selenče.

Selenčania cestovali po celej Vojvodine - zapojení boli od pionierskej až po najkvalitnejšiu úroveň. V jednotlivých rokoch mali i po 80 zápasov v súťaži mužstiev alebo na turnajoch jednotlivcov.

Selenčanom určite najviac k srdcu prirástol pohár víťaza Hlasu ľudu. Bolo to v roku 1977 v Starej Pazove; 4. júl 1977 Selenčanom ostane navždy utkvený v pamäti. Prípravy boli krátke, ale kvalitné, spočívali viac v morálno-vôľových, než v takticko-technických vlastnostiach hráčov. Valent do Pazovy odviedol 8 hráčov, ale iba on vedel, kto bude hrať. Súťaž prebiehala v dvoch skupinách, a preto Selenčania prihlásili dve zostavy. Za Partizán I nastúpili Jozef Trusina, Ján Mandáč, Juraj Bujzáš a prihlásený bol i Ján Grňa. Za Partizán II nastúpili: Ján Javorník, Juraj Pecník, Ján Pecník a prihlásený bol i Ján Ralbovský. Vlastne Grňa a Ralbovský mali za úlohu čím dôkladnejšie odhaľovať súperovu hru a Valent všetko to dať dokopy a poradiť hráčom, ako zvíťaziť. Pekne plánované a lepšie dopadlo, než sa počítalo. V skupine víťazi boli Jednota Stará Pazova a Partizán Selenča. Finálový zápas dramatický. Odohrala ho trojica: Jozef Trusina, Juraj Bujzáš a Ján Mandáč. Ale v pravom zmysle slova bolo to víťazstvo dobre komponovaného kolektívu. Víťazstvo 5 : 4 sa potom dlho do noci oslavovalo v Starej Pazove a niekoľko dní v Selenči. Juraj Bujzáš bol vyhlásený za najlepšieho hráča turnaja. Novosadský denník Dnevnik v pondelok víťazovi turnaja venoval pol športovej strany, udeľujúc hŕbu komplimentov.

V roku 1976 Partizán konečne dostal svoje miestnosti. Samosprávne záujmové spoločenstvo udeľuje peniaze na nákup potrebujúceho materiálu a sympatizanti klubu pracovnou akciou adaptujú časť mládežníckej sály. Boli to: Juraj Grňa, Jozef Láslo. Ján Ralbovský, Jozef Ralbovský, Ján Grňa a Pavel Boťanský.

Roku 1978 dve mužstvá Partizána súťažili s vojvodinskými celkami. Tak Partizán I nastupoval v báčskej skupine Vojvodinskej ligy, kde hrali aj: Gusar Stapar, Senta II, Horgoš, Obilić Novi Kneževac, Sombor, Partizán Ratkovo, Partizán Kanjiža, Odžak, a Jedinstvo Mali I|oš. Partizán II nastupoval v Medziobecnej lige, ako aj: Radnički II Nový Sad, Omladinac II Čelarevo, Hajduk Čurug, Partizán Bački Jarak, Vojvodina II Nový Sad, Vojvodina II Bačko Gradište, Stražilovo Sriemske Karlovce, Partizán II Ratkovo, Slávia Pivnica, Naša hviezda Silbaš a Partizan II Báč. Stredisko medziobecnej ligy je Selenča. Súťaž vedie komisia v zložení: Dušan Valent (predseda), Ján Grňa, obaja zo Selenče, Michal Zolňan a Pero Kesler z Báču a Aleksandar Plačkov z Pivnice.

Partizán I hrával v štandardnej, už viackrát spomínanej „staropazovskej zostave" a Partizán II menil zostavu s tým, že šancu dostávajú: Milomir Sarić, Juraj Zolňan, Lazar Nikolić, Michal Gašparovský, Valentín Lang, Ján Kočonda. Roku 1980 došlo k reorganizácii súťaže. Partizán zo Selenče na svoju žiadosť (teraz už možno povedať chybnú) bol zaradený do Medziobecnej ligy Sombor. Udialo sa niečo iné, než si želali. Chceli mať viac turnajov, a čo sa stalo? Dostali sa ďalej od centra (Nový Sad) a aktivita pomaly poľavovala.

V súťaži 1980/81 v Medziobecnej lige Sombor sa zúčastnilo 10 mužstiev: Partizán Apatin, Báčka Báčsky Brestovac, Partizán Čonoplja, Boja Sombor, Kupusina, Partizán Ratkovo, III. reon Sombor, Partizán Selenča, Vrbas, Odžak.

Partizan zo Selenče zaujal tretie miesto so 16 bodmi.

V súťaži 1981/82 hralo 9 mužstiev v Medziobecnej lige Sombor: Báčka Báčsky Brestovac, Vrbas, Boja Sombor, Odžak, Partizán Ratkovo, Partizán Selenča, Partizán Apatín, Selenča Sombor, „Veljko Vlahović" Sombor.

Partizán zo Selenče obsadil 2. miesto so 14 bodmi. V rokoch 1982 až 1985 v Medziobecnej lige Sombor sa zúčastňovalo 10 mužstiev, a to: Partizán Ratkovo, Partizán Selenča, Báčka Báčsky Brestovac, „Veljko Vlahović" Sombor, Omladinac Bezdan, Gusar II Stapar, Vrbas, Odžak, Partizán Apatín, Boja Sombor.

V týchto rokoch za Partizán nastupovali: Jozef Trusina, Ján Trusina, Ján Kočonda, Milomir Sarić, Lazar Nikolić, Ján Mandáč, Juraj Mandáč a veľmi zriedkavo Dušan Valent. Partizán sa umiestňuje v strede tabuľky.

V roku 1987 treba spomenúť účasť pionierov a pionierok na turnaji v Apatíne. Na turnaji pionierov hralo 18 stolných tenistov. Zo Selenče to boli Jožef Alexy, Jozef Bolf a Vladimír Škabla. Na turnaji pionierok za zúčastnilo 12 hráčok, medzi nimi zo Selenče Zlata a Zdenka Valentové. Výsledky boli viac ako uspokojujúce. Jožef Alexy obsadil druhé miesto, Jozef Bolf 7. miesto a Vladimír Škabla ôsme miesto. Z pionierok Zlatka Valentová bola druhá a Zdenka Valentová piata. Alexy a Zlata Valentová sa kvalifikovali na majstrovstvá Vojvodiny. V hre dvojíc kombinácia Zlata Valentová - Tatalović (Partizán Apatín) zaujala prvé miesto.

Majstrovstvá prebiehali 5. apríla 1987 v Sombore. Alexy a Valentová v hre jednotlivcov sa kvalifikovali do druhého kola, teda medzi ôsmich, a v hre dvojíc kombinácia Z. Valentová - Tatalović skončili na druhom mieste.

V auguste 1988 sa v Juhoslávii konali 31. juniorské majstrovstvá Európy. Na nich sa zúčastnil aj Dušan Valent, tentokrát už ako medzinárodný rozhodca. Keď sa do ohľadu zoberú dedinské podmienky na športovanie, možno to považovať za vrchol športovej kariéry.

Rok 1989 bol i posledný súťažný rok Partizána a posledný rok jestvovania tohto športového kolektívu. Štvorica v zložení Jozef Trusina, Ján Trusina, Ján Kočonda a Fraňo Kesler hrala v Medziobecnej lige Sombor. Turnaj prebiehal v dvoch častiach v Apatíne. Po tuhých bojoch Partizán obsadil prvé miesto. A bolo to všetko.

Partizán sa zjavil ako meteor, meno Selenče rozniesol po celej športovej Vojvodine a ako meteor aj zanikol.

Na záver nežičila ani celková situácia - blížil sa rozpad bývalej Juhoslávie.

To je teda historiát najúspešnejšieho športového kolektívu zo Selenče za 240 rokov jej existencie.