Selenča do konca 18. storočia

Chybová správa

Deprecated function: The each() function is deprecated. This message will be suppressed on further calls v _menu_load_objects() (riadok 579 z /home/selencar/public_html/includes/menu.inc).

Prvé obdobie v dejinách osady

Kontinuitu ľudských sídlisk na území dnešného selenčského chotára a samotnej osady nemožno s istotou zistiť, hoci pozostatky hmotnej kultúry a dodnes zhromaždené pramene svedčia o civilizáciách, ktoré existovali a pretrvávali dakedy sporadicky, často v nepretržitom rade, sledujúc v hlavných črtách diania na území Báčky.

Po kočovných kmeňoch prišli Slovania a po ich skorom osídľovaní niet takmer žiadnej stopy. Samotný názov SELENČA je predsa slovanského pôvodu - najprv to dozaista bolo SELENCE, čo stretáme neskoršie pri viacerých príležitostiach - s tým súhlasia všetci bádatelia, hoci ho rozdielne tlmočia. Bez ohľadu na to, či ide o selište ako základ slova, alebo o selo či tomu podobne, isté je, že svedčí o určitej zaľudnenosti, čiže o sídlisku skupiny ľudí. Podobné názvy sa vyskytujú aj inde v Báčke a rovnaké pomenovanie má časť Somboru; pravdepodobne datuje z približne toho istého obdobia. Našli ho tu aj Maďari, keď sa dostali do týchto krajov.

Slovanské obyvateľstvo bolo spočiatku hospodársky väčšinou zamerané na dobytkárstvo v dôsledku jednoduchšieho spôsobu života, vlastne pre možnosť ľahšieho premiestňovania v prípade nebezpečenstva. Časom sa začalo čoraz viac zaoberať rastlinnou výrobou, kým čulá komunikácia so susedmi, akokoľvek to dnes čudne vyzerá, umožňovala výmenu a obstarávanie vecí najnutnejších pre život. V okolí bolo hodne lesov, močarín, jazier, úrodnej pôdy, pasienkov a lúk, takže životné podmienky na takom výhodnom území rozhodli o ich dlhšom pobyte.

Spôsob života sa nezmenil ani po ustanovení uhorskej vlády (9. storočie), tým skôr, že aj novým pánom zodpovedalo práve také obyvateľstvo, ktoré sa stará o pôdu, lesy a lúky, teda dobré poddanstvo.

Administratívne v rámci Uhorského kráľovstva Selenča patrila do Báčskej župy. Ako prvý zemepán sa spomína magnátska rodina Talocibanfyová. Z hľadiska minority ľudstva pravdepodobne jej nepatrilo významné miesto v širších rámcoch, avšak zemepánovi poskytovala žiaduce naturálie a poplatky, bez ktorých by žiaden feudálny pán neobstál, ani by si nezachoval pridelené územie. Koncom 15. storočia prešla do rúk doroslovskej rodiny Kišovej a roku 1504 jej majiteľom bol Ján Korvín. Celých šesť storočí - asi od roku 900 až po Moháčsku bitku roku 1526 - dnešná Selenča s okolím prislúchala Uhorskému kráľovstvu. Kto všetko ju v takom dlhom časovom období obýval, ťažko povedať.

Treba poznamenať, že v blízkosti Selenče existovali aj iné osady - Banča, ktorá sa spomína roku 1308, potom Derža zapísaná roku 1410, približne rovnakej veľkosti a významu, ktorá určitý čas mala rovnaké postavenie, ale nakoniec rozdielny osud.

V prameňoch týkajúcich sa tohto územia sa spomína „castellum seu fortalitium", čiže kaštieľ, pevnosť, neskoršie jej pozostatky, vlastne stredoveká osada časom spustnuté, zbúrané a zabudnuté, kedysi významné pre užšiu oblasť, ako aj „antiquum Cemetarium" čiže starý cintorín.4

Od tureckého dobývania do začiatku 18. storočia

Porážkou Uhrov na Moháčskom poli sa začalo dlhé obdobie tureckej správy v Báčke. Hoci Selenča nebola postihnutá vojnovou smršťou, spolu so susednými osadami ju zasiahli nevyhnutné zmeny, ktoré priniesla zmena pána. Takmer okamžite došlo k stagnácii predchádzajúceho zaužívaného spôsobu života, ktorý sa postupne stabilizoval a pokračoval veľmi podobne. Pre sedliaka pán je vždy cudzí a tu je preto, aby žiadal a aby sa mu dávalo, dokonca za cenu vlastného nedostatku. Turci mali vlastný systém zdaňovania, poplatkov a nútenej práce, na ktorý si poddanstvo muselo zvyknúť.

Oblasť správne patrila do Báčskej nachie, v rámci Segedínskeho sandžaku. Maďarské obyvateľstvo v značnom počte ustúpilo spolu s vojskom, alebo za ním, smerom na sever, kým Srbi zostali. Potom sa nasťahovali Turci - vojaci, úradníci, remeselníci a iní s najbližším strediskom v Báči, hoci ich bolo aj v iných neveľmi vzdialených osadách.

Selenča - Selence, ako sa v daňových knihách, defteroch, sídlisko uvádza, mala okolo roku 1590 26 domov a tým sa zaraďovala medzi väčšie dediny. Derža roku 1554 mala 7 domov, z ktorých len tri platili daň a ostatné pre chudobu neplatili; roku 1561 mala 9 domov, okolo roku 1570 4 a roku 1590 tu existovalo 10 domov. Banča roku 1590 mala 8 domov. Ide predsa len o rámcové údaje, pretože napriek úsiliu tureckých úradných osôb sčítať všetky domy ľud sa skrýval a vyhýbal sa sčítaniu; popravde nemožno hovoriť ani o podstatne inakších číslach.5

Obyvateľstvo sa živilo z poľnohospodárstva a dobytkárstva: na poli pestovali pšenicu a raž, zriedkavejšie iné obilniny, ďalej konope a ľan ako textilné rastliny, tabak, kým zo záhradníckych kultúr väčšinou je to fazuľa, bôb, šošovica, hrach, ďalej cibuľa a cesnak, kapusta, repa, paprika a záväzne aj ibištek (hibiscus). Dobytok bol zastúpený rožným statkom - tu sú voly ako vlečné zvieratá, kravy, junce, ďalej ovce a kozy, kým pre moslimské predpisy ošípaných je málo. Včelám patrilo osobitné miesto v hospodárení domácnosti, pretože poskytovali nadovšetko potrebný med, ktorý dlhé obdobie bol jediným sladidlom a často aj liekom, potom plásty a vosk.

Poddanstvo malo viacnásobné záväzky: platiť daň z brány, respektíve peňažný cenzus na dom, daň zo sudov, t. j. z vína, desiatok z vykurovacieho dreva a sena, desiatok z oviec a včiel, desiatok z obilia a melónov, melné z ľanu, konopí a zeleniny, ďalej rozličné poplatky vyrubované v súlade s okolnosťami (dedičné, sobášne), ako aj iné mimoriadne príspevky. Časť toho poskytovali v naturáliách a časť sa mohla alebo musela splatiť v hotovosti. Konečne tu bola aj pracovná renta, nanajvýš úmorná vo väčšine osád v okolí Báču, odrábaná údržbou a opravou pevnosti, zákopov, násypov, ciest, čistením kanálov, prepravou materiálu.

V dôsledku veľkého zaťaženia fluktuácia obyvateľstva bola výrazná a mnohé osady v druhej polovici 17. storočia spustli. Medzi ne patrí aj Selence - Selenča, ktorú už roku 1650 uvádzajú ako neobývanú6. Uplynulo viac ako pol storočia, kým sa v osade nerozprúdil život. Derža takisto zanikla vo vojnovej víchrici, kým Banča, neskoršie Veľká Banča (Nagybancsa) sa spomína roku 1698 - podarilo sa jej teda pretrvať napriek vskutku búrlivým udalostiam.

Selenča v Habsburskej monarchii

Následkom prudkých a krvavých vojenských zrážok na území Báčky, vypaľovania, odvádzania ľudí do zajatia a útekov pred nebezpečenstvom bývalé oráčiny zostali úhorom, ovocné sady a vinohrady ležali ladom, cesty zarástli burinou; krovie, močariny a rákosie sa rozhostili na obrovských priestranstvách. Do natoľko nepohostinného kraja sa odhodlali prísť len zúfalci alebo navrátilci s nádejou, že sa im podarí obnoviť niekdajšie krby a začať odznovu, alebo vyhnanci povzbudzovaní rovnakými nádejami.

Báčka bola reinkorpovaná do Habsburgskej monarchie, ktorá obnovila predošlé zákonné regulatívy, správne rozdelenie, stavovskú organizáciu a iné charakteristiky štátneho zriadenia, s cieľom preveriť a zachovať právny základ vlastníctva nad oblasťou. Prevažná časť územia sa dostala pod priamu správu dvornej komory so sídlom v Prešporku, neskoršie v Budíne, pretože viacerí predchádzajúci majitelia, okrem niektorých, nemohli dokázať svoje vlastníctvo nad bývalým majetkom. Výnimkou je isteže Kaločské nadbiskupstvo s dosť pekným majetkom v samom meste Báči a v okolí, ktorému bola prinavrátená predchádzajúca pôda, dediny a poddaní.

Selenča, teraz pustatina, vošla do rámcov obnovenej Báčskej župy, ktorej zemepánom je dvorná komora. Roku 1754 v súvislosti s rozhraničením nadbiskupského majetku mesta Báču viackrát sa spomína komorné prédium - Camerale praedium Selencze. Od Báču je oddelené cisárskou hradskou, ktorá sa člení do dvoch vetiev a oddeľuje z jednej strany územia Báču a Parabuće (dnes Ratkovo) a z druhej strany označuje hranicu pustatiny, ďalej medza tiahne cestou Doroslovo - Tovariševo, kde je komorné územie z ľavej strany hradskej a územie Báču z pravej.

Významnou skutočnosťou je, že sa spomína terén pustatiny, čo svedčí o existencii sídliska.7 Kedy vlastne vzniklo, ťažko spoľahlivo zistiť, hoci určité historiograficky zaužívané parametre uplatniteľné v datovaní vzniku stáleho sídliska hovoria, že by to mohol byť rok 1753, prípadne o niečo skôr, k čomu argumenty nie sú dostatočne presné. Keďže rok 1756 je prvý rok zaplatenia dane, po zvýhodnenom trojročnom období8 dedina bola fiškálne zadlžená; v prospech skoršieho osídlenia hovorí aj iný prameň, nesúvisiaci priamo so samotným osídľovaním obyvateľstva, v ktorom sa Bajšania roku 1761 sťažujú9 na daňové zaťaženie Selenčanov, ktorí si v úplnosti nevyrovnali sedemročné dlhy. Isté však je, že roku 1756 existuje dedina SELENČA - v dokumentoch SZELENCSE, - so všetkými príznačnosťami báčskeho komorného domínia: domy, vlastne úbohé chatrče, oráčiny, pasienky, záväzky poddaných, nedorozumenia s vrchnosťami. Poddaní boli Srbi pravoslávnej viery.

Umiestnená bola trochu severovýchodnejšie od súčasnej rovnomennej osady, o čom svedčia aj hmotné stopy zistené v novšom období. Celkom isté je, že sídlisko je malé a chudobné, pretože aj daň je takmer zanedbateľná - na začiatku iba 6 dík, kým nasledujúci rok bola trojnásobne vyššia - 17 1/2, čo je takisto zanedbateľná suma (dika je umelá daňová jednotka, ktorá bola základom vyúčtovania a jej hodnota sa určovala osobitne na každý jeden rok podľa počtu dospelých mužských členov, dobytka, úrody obilia a pod.). Na základe tohto údaja a už spomínanej sťažnosti obyvateľov Bajše dovolíme si odhad, že ide len o niekoľko domácností, možno okolo desať domov. Vskutku sedliaci meškali s platením dane - roku 1758 to bolo 28 forintov, ktoré zaplatili nasledujúci rok, no reštancia sa zopakovala a tentoraz išlo až o 31 forintov. Tento jav nebol zriedkavý, keďže nedostatok a chudoba boli všade konštantným trápením a takisto vyhýbanie sa plateniu dane nebolo ľuďom cudzie ani v jednom období a v ani jednom kúte sveta.0

Naďbanča a Derža tiež boli v tomto období osídlené srbským obyvateľstvom, no v sumárnych tabelárnych prehľadoch kontribúcie sa neuvádzajú osobitne, pretože prislúchali do chotára mesta Báču.

Roku 1758 všetky tri dedinky sa stali prekážkou veľkého projektu osídľovania Báčky a mali byť vysťahované za účelom uvoľnenia priestoru pre plánovanú kolonizáciu, sem-tam už aj uskutočnenú. Aby sa podujatie realizovalo, Srbov bolo treba presťahovať. Pre obyvateľov Naďbanče a Derže bolo určené presťahovať sa do Báču s povolením prípadného odchodu aj na niektorý iný majetok.1, kým Selenčanom povolili zvoliť si nové miesto osídlenia. Termín, dokedy si mali nájsť budúce bydlisko a zozbierať dobytok a úrodu, bolo do Ďura roku 1759 za podmienky, že domy predajú novým prisťahovalcom.

Príkaz nedodržali v úplnosti a v určitej chvíli roku 1760 tu sa súčasne ocitli starousadlíci a noví obyvatelia. Pravdepodobne svoj odchod odkladali, no vrchnosti boli neúprosné. Konečne roku 1761 Srbi opustili Selenču. Či všetci, zostalo dodnes otvorenou otázkou; do pomykova nás vlastne uvádzajú priezviská Petrović, Marković, Čizmadžija a Simonović z urbariálnej listiny z roku 1770, ktoré by sa v závislosti od transkribcie mohli tlmočiť buď ako srbské, buď ako slovenské.2

Úloha kolonizátora bola zverená kaločsko-báčskemu nadbiskupstvu, keďže šlo prevažne o jeho panstvo. Scenár bol totožný na majetkoch komory aj na súkromných majetkoch - súčasné verbovanie ľudí z určitého územia na presťahovanie a vysťahovanie starousadlíkov (v jozefínskom období autochtónne obyvateľstvo sa neposúvalo, ale sa prisťahovalcom dali pozemky na výstavbu domov vedľa existujúcich).

Pretože to bola výnosná robota, verbovaním sa zaoberali ľudia šikovní v presviedčaní a za každú prisťahovanú rodinu dostávali jeden forint; negramotní poddaní sa preto často po príchode do nového kraja cítili byť oklamanými, lebo im zákonné regule boli predstavené v krajšom svetle, než to bolo v skutočnosti.

Pri určovaní prisťahovaleckej grupácie na tomto území výber padol na Slovákov.

Slováci prichádzajú

Nesúhlasíme s tvrdením ani jedného autora, že Slováci odchod z rodného kraja považovali za riešenie mnohých svojich problémov, predovšetkým ekonomických, a potom náboženských. Opustenie rodiska je pre väčšinu ľudí predsa len bolestné, najmä keď ide o sťahovanie na celý život. Prikláňame sa k mienke, že oni len zohrali svoju úlohu, ako aj desiatky tisícov iných, národov, v riešení omnoho globálnejších záujmov silného cisárstva zaradených do viacerých sfér - ekonomickej, vojensko-strategickej, nacionálnej, konfesionálnej, demografickej, politickej a i.

Nútení sme takisto ihneď zdôrazniť dve základné chyby, takmer permanentne sa vyskytujúce:

1. Sťahovanie Slovákov sa neuskutočnilo roku 1758 pod patronátom nadbiskupa Jozefa Bačanjiho, ale Františka Klobušického, pretože vtedy Klobušický vykonával funkciu kaločsko-báčskeho nadbisupa, kým gróf Bačanji funkciu prebral až roku 1760; mienime, že sú akékoľvek faktografické argumenty k poznámke zbytočné.

2. Zaužívaná predstava o prvonasťahovaných rodinách pôvodom z Kulpína je spochybnená už pozorným čítaním práve Kontraktu o impopulácii Derže, Naďbanče a Bacs Ujfalu, kde prefekt nadbiskupských statkov Stevan Konček de Dvorec3 pred spresňovaním zmluvných záväzkov uvádza, že prišli pred Kulpínčanmi. Kulpín konečne nebol veľké slovenské sídlisko, a podľa demografického obrazu migrácie Slovákov sú zanedbateľné. Aby sme sa predsa nedopustili nedopatrenia, treba povedať, že prvým notáriušom Érsek Ujfaly bol Joanes Dolinaj z Kulpína.4 Isteže sa obyvatelia okolitých osád mohli ocitnúť v primárnej skupine prisťahovalcov vzhľadom na výhody, aké vždy čakali prišelcov, no sotva možno uveriť, že ich prilákal tesný chotár a zanedbaná zem. Konečne aj sám Konček hovorí o trnkových krovinách a kopaniciach, ktoré síce predchádzajúci obyvatelia trochu očistili, ale je isté, že hodne práce čakalo na kolonistov predtým, než im zem dá dobrú úrodu. Zdá sa však, že napriek všetkému o ašpirantov nebola núdza; dokonca sa aj obyvatelia podhradia Báču tu spomínajú.

Presvedčení sme však, že dozaista nie je najpodstatnejšie zistiť presne, kto prvý prišiel k cieľu, lež nás zaujíma, ako život plynul ďalej, lebo nesporným faktom je, že Slováci do dnešnej Selenče prišli roku 1758. O tom svedčia aj matriky krstených, v ktorých sa toho istého roku uvádza 9 novorodeniatok.5

Na tomto mieste je významné pripomenúť, že prefekt Konček so súhlasom vyšších inštancií rozhodol zmeniť názov sídliska na Bács Ujfalu, krátko sa volalo aj Érsek Ujfalu, ako sa uvádza v Kontrakte o sťahovaní z 2. júla 1758. Podmienky, v akých sa kolonisti usádzali, zapadali do zaužívaných noriem a predpokladali záväzky, povinnosti a práva poddaných. Keďže zmluva mala platnosť - napriek všetkým demografickým, konfesionálnym, dimenzionálnym, sociálnym a iným zmenám - celých 15 rokov, uvedieme jej ustanovenia bez dodržiavania poradia, ale prihliadajúc na zmysel celku.

Celý chotár bol k dispozícii obyvateľom, rovnako ako aj pustatina Selenča, za ktorú museli platiť ročnú árendu 10 000 forintov (f - forint mal 60 grajciarov - x alebo 100 denárov - d) rozdelenú do dvoch splátok. Povinní boli deviatok a desiatok úrody obilia poriadne uloženého do žatevných krížov dodať do Báčskeho alebo Bajského štátneho skladu. Čapovanie vína a piva mali povolené od Ďura (Đur|evdana) do Michala, kým zemepánovi prislúchalo v druhej polovici roka tzv. právo krčmárstva, veľmi významné, pretože prinášalo značné príjmy potrebné dedine; árendu na pálenie pálenky mali celý rok; spahi („spachia") si ponechal právo, aby mu poddaní prinášali víno vlastnými záprahmi. Ďalej mohli používať drevo z lesov na stavby a kúrenie za úhradu v sume 12 f (tiež Jus Regalia - prenajaté zemepánske právo). Každý dom z potravín musel odovzdať 12 vajec a dve kurčatá ročne a dedina spoločne centu masla (viedenská centa vážila 100 libier čiže 56 kg), čo sa vzťahovalo len na osady s dobrými pasienkami, teda s možnosťou napásať kravy kvalitnou trávou. Dedinské knieža a prísažných volili za súhlasu stoličných úradníkov spomedzi viacerých kandidátov, ktorých navrhli všetky domy veriacich v obci, kým notára dosadzovala stolica. Ďalej sa povoľovali náboženské služby v jurisdikcii báčskej farnosti, respektíve uvádza sa, že majú rovnaké náboženské právo ako aj ostatní poddaní v stolici. Lov bol generálne zakázaný, okrem jedného druhu kačiek, z čoho šestinu dávali statkárovi; dedina musela občas usporadúvať hon na vlky.

V záverečných ustanoveniach sa píše, že všetky záväzky treba vyrovnať k 1. januáru 1759 (do posledného dňa decembra) a že obyvateľom ustanovenia boli prečítané, vysvetlené a objasnené.

Prekvapuje, že nieto ani najmenšej zmienky o „slobodných rokoch", čo vlastne znamená, že noví obyvatelia boli povinní začať ihneď s plnením všetkých záväzkov.

Konečne Konček uvádza, že v danej chvíli sídlisko počíta 12 domov. Sem pravdepodobne zaraďuje len nových prisťahovalcov, keďže (ako sme už poznamenali) v Selenči, resp. teraz Bács Ujfalu ešte stále žili Srbi, ktorým sa do odchodu zvýšil necelý rok. Ponecháme si právo osadu v tomto výklade volať Selenča, s nevyhnutnými odchýlkami, v záujme jednoduchšieho spôsobu podania problematiky.

Ako tie prvé dni vyzerali, môžeme len predpokladať: vo väčšine prostredí tohto druhu evidujeme zmätok. Potrebné bolo stavať si domy, alebo si ich kupovať od Srbov, ktorí nechceli odísť, spoliehať sa na sľúbenú pomoc v potravinách a osive do prvej žatvy s obavami, či sa vydarí, zvykať si na inakšiu klímu a podnebie, okrem početných každodenných problémov a neočakávaných situácií. Práce sa predsa začali - stavali sa domy, upravovali dvory, donášalo sa drevo, čistil sa chotár, vysúšali močiare; každodennosť bola úmorná a času na premýšľanie nebolo veľa.

Onedlho začali prichádzať ďalšie skupiny a sídlisko sa rozrastalo. Niektorí z nich boli pôvodom z Báčskej župy, viacerí z územia dnešného Maďarska, kam prišli už predtým zo slovenských stolíc, ale prevažná väčšina samozrejme zo Slovenska (bývalé Novohradská, Zvolenská, Liptovská, Turčianska stolica). Podľa vierovyznania sčasti boli evanjelici a sčasti rímskokatolíckeho vierovyznania, čo po desaťročia, žiaľ, vyvolávalo početné zrážky, hádky a nedorozumenia.

Vznik osady

Podľa vyskúšaného vzorca, ktorý sa už predtým v iných sídliskách osvedčil ako nanajvýš praktický a účinný, na prisťahovalecké územie pred kolonistami, alebo spolu s nimi prichádzali cisárski geometri určiť, kadiaľ majú tiahnuť budúce ulice - hlavné i vedľajšie, vyznačiť dvory a záhumnia a domové grunty, vymedziť priestor pre kostol, obecnú budovu, notársky úrad a byt, krčmu a ostatné verejné objekty, vyznačiť priestor, odkiaľ majú brať zem na stavby a ohraničiť chotár. Hlavné ulice boli vždy širšie od vedľajších a zvyčajne sa križovali pod pravým uhlom po každých 6 pozemkoch a tak vznikali štvrte so spolu 12 domami. Tak sídliská viac-menej nadobúdali vzhľad tzv. šachovnice, príznačný pre našu báčsku rovinu.

Selenča tiež vznikla takým spôsobom.

Domy sa stavali z nabíjanej hliny, neskoršie z nepálených tehál, mali drevenú krovnú konštrukciu5a a strechu z ražnej slamy alebo trstiny. Existovali dva základné typy: „malý dom" a „veľký dom". Rozdiel spočíva len v počte miestností - v malom to boli iba dve miestnosti (kuchyňa a izba), a vo veľkom pribudla ešte aj komora. Postavené boli frontálne do ulice s tým, že do domu sa vchádzalo zo dvora, a to na hlavné dvere do kuchyne, odkiaľ sa vpravo nachádzala izba a vľavo komora. Izba mala dva malé obloky - jeden pozeral na ulicu, druhý do dvora, kým oblok v komore sa díval do dvora. Celá budova bola umiestnená vedľa gruntovnej línie suseda, čo je jedno z opatrení protipožiarnej ochrany, kam tiež patrili široké ulice a záväzné jarky. Jarky mali síce ešte jednu významnú úlohu - odvádzať atmosferické a niektoré povrchové vody, natoľko prítomné a zhubné na našom území.

Isteže nemožno povedať, že ľudia tu mali osobitný komfort, najmä keď ide o mnohopočetné rodiny, v ktorých mladší členovia museli spávať vonku vo voze (v lete to asi nebol problém, ale v zime...), no keďže všade na okolí, dokonca aj v mestách, často bola rovnaká úroveň bývania, ako taká bola aj ujatá. Možno prisťahovalci očakávali čosi viac, možno boli sklamaní, mali pocit, že sú oklamaní - dnes ťažko tvrdiť. Akokoľvek, po určitom čase začali adaptovať, dobudúvať, rozširovať a robiť pohodlnejšími svoje domy, hoci domy rovnakého výzoru z hľadiska priečelia pretrvali. O slovenskej báčskej architektúre dalo by sa veľa napísať, avšak táto téma patrí iným bádateľom.

Pridelené pozemky boli dosť pekné, dalo by sa povedať, že dokonca väčšie aj od vtedajších zvyčajných pozemkov a zaberali zhruba 3 prešporské miery (požunská miera ako pozemková miera zaberá 550 štvorcových siah), hoci v rozpätí od iba 1/4 až do 7 mier a viac.

Na miestach, odkiaľ brali zem na stavbu domov, vznikli tehliarske jamy - spolu 10.

V nasledujúcich rokoch prichádzali ďalšie skupiny. Na základe počtu dikov je zrejmé roku 1760 zvýšenie počtu daňových poplatníkov; vtedy totiž osadu 6 odhadli na 69 3/4 diky, kým stará Selenča platievala 6 dikov. Keďže nemožno hovoriť o zdanenom agrárnom majetku, logické je predpokladať, že tu ide prevažne o daň na obyvateľa a trochu dobytka. Nechceli by sme špekulovať o prípadnom počte domov, pre nedostatok spoľahlivých pôvodných dokumentov sotva možno sledovať prílev obyvateľstva. Isté je len to, že skupiny neboli veľmi veľké - do roku 1762 prišlo vyše 120 rodín. Roku 1766 nasledovala nová vlna počítajúca asi 50 rodín. Obyvateľstvo bolo rozdielneho povolania, veku, záujmov, oblastí pôvodu, hoci väčšinou rovnakého vzdelania. Niektorí prišli ako sedliaci, iní ako remeselníci, bývalí vojaci, drevorubači, rybári a pod. Na väčšinu tu však čakala rovnaká práca - na zemi a okolo dobytka, čo sa malo stať prvoradou činnosťou v celej Báčke, od ktorej sa očakávali potraviny aj pre ostatné časti ríše.

Jediné, čím sa líšili, bolo vierovyznanie - katolíci a evanjelici, dve kresťanské náboženské orientácie, antagonizmus ktorých - ako sme už spomenuli - bude brzdiť rozmach dediny v každom zmysle a ponechá trvalé následky.